directions_bikeRanné vtáča

Ísť po tme bez svetla po miestach ktoré vidíte prvý krát (vlastne toho moc nevidíte) za tmy nie je prijemné. Cesta bola naplánovaná na skorú rannú hodinu aby som sa vyhol premávke na hlavnej ceste po ktorej sa moja plánovaná trasa z časti tiahla. Na potvoru sa mi vybilo zadné červené svetielko. Trať bola plánovaná okola Vranskeho jazera. Po zídení z hlavnej cesty sa plnili očakávania aký charakter bude mať cesta. Typycký chorvátsky. Žiadne prudké stúpania. Plášte si na šotolinke krochkali spokojnosťou. Asi po 17 kilometroch prišla kríza. Bola spôsobená nezvykom na jazdu na lačno. Dal som sušené ovocie a idem ďalej. Po ceste bola plánovaná zastávka na raňajky na vyhliadke nad jazerom. Vyhlidka bola na 20. km cesty. Zosadám z bicykla a sadám do vyhliadkovej vežičky. Žemľa nabombovaná pršutom len tak v žalúdku zasyčala. Nastal pocit ako keď si Pepek námorník dal špenát. Z diaľky vidím prichádzať dvoch cyklistov. Pristavili sa. Pozdravili sme sa univerzálnym “Hey!”. Navzájom sme sa vyspovedali odkiaľ sme (chalani boli z Holandska) odkiaľ ideme a koľko kilometrov je dnes v pláne. Rozlúčili sme sa popriali sme si Enjoy ride a chalani idu ďalej. Pomaly sa zbieram aj ja. Cesta je zarezaná vo svahu a krásne sa kľukatí po vrstevnici. Asi po dvoch kilometroch som spoza zátačky zbadal nových kamošov z Holandska. Stáli veďla bicyklov. Vravím si asi defekt, žiaden problém spravíme. Zistenie čo sa naozaj stalo bolo horšie. Jeden z nich spadol. Všade po zemi je krv. Pýtaju odomňa lekárničku. V tej chvíli som sa naozaj zahanbil. Nemal som. Takže fráza “Keep calm I am firefighter” nebola na mieste. Zlomené nič nebolo takže super. Hlava bola tiež v poriadku. Vravím si trocha krvy na kolene trocha na ľavom predlaktí je tam toho. No ked sa mi otočil chrbtom a zbadal som tú otvorenú ranu na predlaktí prvé slovo čo mi zišlo na um bolo slovo “fuck”. Keďže s profesionálnej praxe viem čo treba robiť, upokojoval som situáciu. Rana bola veľká a hlboká až do svalu. Našťastie to moc nekrvácalo, čo sa ale mohlo zmeniť. Čo nehralo naozaj do karát bolo, že sme boli na odľahlej strane jazera a široko ďaleko nikde nič. Ranu sme stiahli dresom a keď už bola situácia ustálená opúšťam chalanov a idem ďalej. S pokročilejšou hodinou pribúda aj viac jazdcov. Cesta ide ďalej krásne. Až do jednej zábavnej odbočky podľa smerovníka (posledná fotka) keď cesta vyzera skôr pre motokros ako pre bicykle. Cestička sa kľukatí popri pobreží až zrazu zisťujem že som v cieli.