
Pokračujeme po stopách minulosti v Poloninách
Ako pokračoval druhý deň nášho putovania za históriou v oblasti Polonín?
Historická cesta
Naposledy sme skončili pri ceste Porta Rusica. Takže, čo je to za cestu a prečo je taká významná? Táto kamenná cesta bola vybudovaná v rokoch 1861 – 1865 a spájala Uhorsko s Malopoľskom za účelom obchodu. Je to jediná cesta z tohto obdobia, ktorá sa na území Slovenska zachovala.
Cesta vedie cez prírodnú rezerváciu Šípková. Lesným úsekom vedie turistický chodník zarovno s cyklochodníkom, po vyjdení z lesa na lúčne pasáže sa turistický chodník a cyklochodník rozdeľujú – cyklochodník vedie „obkľukami“ po serpentínach, turistický chodník vedie krížom cez nádherné lúky.

Zaujímavosťou tohto národného parku je zubor hrivnatý, ktorý tu žije vo voľnej prírode a ide o jeho jediný voľný výskyt v slovenskej prírode. Z poľskej strany si vie sem-tam spraviť zachádzku do Polonín dokonca los mokraďový.
Pripomienka smutnej histórie
Ako tak kráčame, zrazu sa pred nami objavil veľký pamätník osloboditeľom s upraveným a vykoseným okolím. Vítajú nás ďalšie informačné tabule a lavičky. Musím povedať, že to vyzerá naozaj veľmi pekne a netypicky uprostred lesa.
Celá táto oblasť je smutne preslávená kvôli bojom počas 1. a 2. svetovej vojny. Počas prvej svetovej vojny bolo práve Ruské sedlo miestom, kadiaľ prenikli sovietske vojská do vtedajšieho Uhorska. O obetiach svedčia vojenské cintoríny, ktoré ostali zachované aj po vysídlení miestnych obcí. Ruské sedlo sa stalo strategickým miestom aj počas druhej svetovej vojny, tentokrát pre nemecké vojská. Človek si nevie a vlastne ani nechce predstaviť, ako to tu muselo vtedy vyzerať.
Od pamätníka pozeráme, kam budú nasledovať naše ďalšie kroky. Pokračujeme ďalej po lúke, tráva je nám miestami vyše pása. Kde-tu sa už začínajú objavovať malé maringotky, chatky a podobné objekty. Ale nikde ani živej duše. Kráčame ďalej a chatiek začína pribúdať.
Vysídlené obce
… nikde ani nohy, zarastená trasa, medvedie stopy a nádherný prirodzený les…Dôvod je jednoduchý, blížime sa do bývalej obce Ruské. Prečo bývalá? Pretože Ruské je jednou zo 7 obcí, ktoré boli v 80-tych rokoch minulého storočia vysídlené kvôli výstavbe vodárenskej nádrže Starina, ktorá je postavená práve na spomínanej rieke Cirocha, pri ktorej prameni sme spali. Ide o obce Ruské, Dara, Ostružnica, Zvala, Smolník, Veľká Poľana a Starina, podľa ktorej je aj nádrž pomenovaná a ktorá leží pod samotnou nádržou.
Jediné, čo po týchto obciach ostalo sú vojenské cintoríny, niekde sa zachovali aj kaplnky. Všetko ostatné bolo zbúrané. Väčšina obcí síce nebola priamo zatopená, ale nachádzali by sa v bezprostrednej blízkosti nádrže alebo nad ňou, čo z dôvodu hygienického ochranného pásma neprichádzalo do úvahy.

Nádrž bola budovaná v rokoch 1981 – 1987 a v súčasnosti je najväčšou vodárenskou nádržou na pitnú vodu v strednej Európe. Voda z tejto nádrže putuje do mnohých obcí po celom východnom Slovensku.
Bolo zvláštne a trochu aj pochmúrne kráčať s pocitom, že kedysi si v tomto nádhernom kraji ľudia pokojne nažívali, a teraz je to úplne vyľudnené a všetko, čo miestnym ostalo, sú len spomienky. Míňame kaplnku s cintorínom a dostávame sa do „centra“ bývalej obce, kde nás víta rázcestník a pekný altánok, kde si sadáme, oddychujeme a obedujeme.
... chcela som ho odfotiť, ale vtom sa had napaprčil a už bolo vidno, že chce po mne vyštartovať, takže som s piskotom brala nohy na plecia...Odtiaľ nás čaká posledný úsek cesty – 2 hodinky po zelenej do obce Runina, odkiaľ sme včera vyrážali. Keď som vravela, že Poloniny, hlavne na západ od Ďurkovca, sú menej frekventované, tak tento chodník z Ruského do Runiny je totálna divočina – nikde ani nohy, zarastená trasa, medvedie stopy a nádherný prirodzený les s množstvom popadaného dreva, ktoré tvorí základ pre nový život. Miestami kráčame korytom potoka, miestami cez husté paprade, ktorých viac pokope som ešte asi nevidela. Pozorujeme husté porasty krásnych belasých nezábudiek a nasávame atmosféru.

Všade samé „beriozky“
Po asi hodine a pol pomaly vychádzame z lesa a na rozhraní lesa a lúky, na ktorú smerujeme, sa ocitáme v krásnom brezovom hájiku, ktorý vyzerá ako z rozprávky. Zelený turistický chodník do Runiny nás vedie popri útulni na okraji obce. Vzhľadom je totožná, ako útulňa pod Ruským sedlom aj pod Čierťažou, ale prostredie, v ktorom sa nachádza, je podľa mňa najkrajšie zo všetkých spomínaných. Tiež ju obkolesujú samé „beriozky“, ako sa tu brezám povie. Až ma zamrzelo, že sme nespali tu… čo ale z toho vyplýva? Už viem, kde budem spať v Poloninách nabudúce.
Spestrenie na záver
Pred obcou nás vítajú pasúce sa kravy svojím bučaním, ako na ne pozerám, skoro by som si nevšimla hada na okraji poľnej cesty. Šli sme sa pozrieť bližšie, chcela som ho odfotiť, ale vtom sa had napaprčil a už bolo vidno, že chce po mne vyštartovať, takže som s piskotom brala nohy na plecia, lebo to nebola „len“ užovka, ale vretenica. Snáď by som síce neumrela, ale poštípanie hadom by asi nebol najkrajší záver výletu. Vzápätí už vchádzame do dediny a na parkovisku ukončujeme náš ďalší okruh hrebeňom Polonín.
Čím viac chodím po horách a čím častejšie som v Poloninách, tým viac si uvedomujem, že prostredie, ktoré ponúka náš najvýchodnejší národný park, hocikde nenájdem. Zatiaľ som neprišla na to, k čomu alebo ku ktorému slovenskému pohoriu by som Poloniny prirovnala. Asi sa to nedá… Poloniny sú jednoducho svojrázne a osobité. Veď, presvedčte sa o tom sami na svojom ďalšom výlete...
Zhrnutie
- Názov: Hrebeňový okruh Poloninami
- Lokalita: NP Poloniny (Bukovské vrchy)
- Značenie: veľmi dobré, pozor na časy na tabuľkách, najmä na hrebeni, občas časy vôbec nesedia (jedna ukazuje viac, iná menej)
- Obmedzenie: bez obmedzenia
- Obtiažnosť: 2/5
- Trvanie: spolu 10 hod. (1. deň – 6 hod., 2. deň – 4 hod.)
- Parametre: spolu 27 km (1. deň – 14 km + 2. deň – 13 km), nastúpaných celkovo 1 078 m
- Typ: vrchol, hrebeň
- Možnosť parkovania/ spoje: parkovisko na konci obce Runina, autobusové spojenie slabé
- Mapka: celá trasa (1. + 2. deň)