Ako som zdolal Gerlach

Vyššie to v rámci našej malej krajiny nejde, ak rátame miesta s nohami pevne na zemi. Stojí to za to? Čo všetko musí človek podstúpiť, aby sa dostal až na vrchol?

Budík, vonku tma, prekvapivá zima, no nevadí. Sadám do auta, štartujem, zasvieti kontrolka tlaku pneumatík, stres. Prebehnem okolo auta, metódou „modli sa a stlač“ kontrolujem gumy, všetko OK. Nakoniec som si spomenul, že tlak v pneumatikách vždy poklesne spolu s poklesom teploty.

Už naozaj sadám do auta a vyrážam do Tatranskej Polianky. Idem s malou časovou rezervou, komplet magistrála je vyfrézovaná a plná semaforov. Musím stihnúť vývoz na Sliezsky dom. Práve z dôvodu stavu ciest v čase mojej návštevy som sa obával o prípadný defekt.


Výstup na Gerlachovský štít je pre širokú verejnosť dostupný len s horským vodcom. Legálna alternatíva, ako sa dostať na vrchol, je aj pre členov horolezeckého spolku. Pri druhom platí podmienka vybrať sa cestou s obtiažnosťou aspoň III. stupňa. Nakoľko nie som členom spolku, musel som si zabezpečiť horského vodcu.

Na Gerlach totiž nevedie značená turistická trasa. Po krátkom prieskume som sa rozhodol pre spoločnosť Tatry Guide. Zavolali sme si a usúdil som, že nemám záujem o úplnú klasiku cez Velickú a Batizovskú próbu. Výber padol na náročnejšiu alternatívu, a to výstup Gypsiho ferratou, stretnete sa aj s názvom Tatarkova próba. Ako bonus sme sa pozreli aj na Zadný Gerlach a prešli kúsok Martinovky. Na túto verziu výstupu môže vziať vodca dve osoby. Na klasiku môžete ísť v trojici. Všetko vám ochotne vysvetlia, prípadne to majú uvedené prehľadne aj na stránke.

Ľahké rozhýbanie alebo svižný úvod

Vývoz z Tatranskej Polianky som stihol s prehľadom. Počkal som na môjho vodcu Martina a vybrali sme sa k mikrobusu. Šofér rozhodne plynový pedál nešetril a išli sa slušné „bomby”. Na Sliezskom dome som vyfasoval prilbu a lezecký sedák. Je dobré na to myslieť už doma, aby ste ho potom vedeli napratať do batoha. Vyrážame!


Slnečné lúče nás sprevádzajú ako postupujeme Velickou dolinou. Tento úsek je zahrievacia prechádzka, pozvoľna stúpame, kecáme a čas príjemne ubieha. Postupne sme obehli početné skupinky. V úvode je lepšie pridať, aby ste mali výhodnejšiu pozíciu pri nástupe na lezenie.

Počasie ako z rozprávky, čo viac si priať? K termínu v polovici septembra som sa dostal viac-menej náhodou. Ak si budete chcieť dohodnúť termín, tak smelo aj pol roka vopred. Ak si to necháte na poslednú chvíľu, nemusí mať vodca voľno. Prípadne nevyjde počasie, ja som plánoval výstup už v roku 2022, no nevyšlo to.

Lezenie, reťaze, kramle a súkromné lano

Po zhruba 550 výškových metroch sa dostávame do bodu, kedy si dávam sedák, prilbu a nastupujeme na Gypsiho ferratu. Ide o skoro kolmý úsek zabezpečený kramľami a reťazami. Nachádzame sa vo výške 2 200 m n. m. a začína byť podstatne teplejšie ako dole. Z odporúčanej výbavy si určite nezabudnite opaľovací krém, ak nechcete skončiť ako hrianka.

V tomto momente sme sa pohybovali výlučne v oblakoch, okolie malo mystickú auru.

S lezením nemám v podstate žiadne skúsenosti. Na niektorých miestach som naplno využíval rozpätie rúk, ktoré mám pri výške skoro dva metre celkom nadštandardné. Kompenzoval som si tak horšiu lezeckú techniku, no bolo to náročnejšie na fyzickú kondíciu. Ak máte strach z výšky, asi to nebude ideálna turistika pre vás, v opačnom prípade si užijete niečo nové.


Pri pohľade na sklon masívnej steny nabiehali výškové metre pomalšie, ako som očakával. Energie som mal zatiaľ dostatok a všetko bolo v poriadku. Postupne sme sa dostávali do oblačnosti a zrazu boli všetky výhľady fuč.


Po zdolaní Tatarkovej próby sme pokračovali na Zadný Gerlach, kde dodnes ležia trosky spadnutého lietadla z roku 1944. Ak vás zaujíma kúsok histórie, prečítajte si tento článok, dozviete sa aj to, kde hľadať pamätný cintorín.


V tomto momente sme sa pohybovali výlučne v oblakoch, okolie malo mystickú auru. Samozrejme, v kútiku mysle sme stále dúfali, že sa oblačnosť rozplynie. Od nástupu na stenu som bol stále na lane, ktoré Martin priebežne istil aj o skaly, ak by som sa náhodou niekde pošmykol. Celý postup na vrchol je viac-menej bezpečný, no netreba očakávať, že by vás horský vodca ťahal, ak máte horšiu kondíciu.

Predstavte si kamzíka kríženého s Indiana Jonesom.

Čas plynul, no oblačnosť bez zmeny. Dnes to bude na streche Slovenska zrejme bez epických výhľadov. Aj napriek tomu sa nenudím. Od Zadného Gerlachu ideme časť Martinovky. Cesta je tak exponovaná, že mi asi ani nevadí fakt, že nevidím dolu.



A sme tu! Na vrchole sa nekonala žiadna „masovka“, keďže sme prišli z druhej strany, ako vedie klasický výstup. Ku krížu sa dostávam v podstate okamžite.

Keď to ani dole nie je zadarmo

Na vrchole sme strávili niekoľko minút, doplnili energiu a hor sa dole. Horský vodca je v podstate špeciálny druh. Predstavte si kamzíka kríženého s Indiana Jonesom. Pevný krok v ťažkom teréne a k tomu perfektná práca s lanom. Ak náš priepastný rozdiel v pohybe po skalách nebol až tak výrazný smerom hore, tak sa naplno prejavil pri zostupe.


Bez váhania som zahájil zostup smerom nohami napred a zadkom čo najnižšie. Prišlo mi to bezpečnejšie s ohľadom na nezvyknuté kolená. Aj napriek snahe som sa niekoľkokrát pošmykol, odrel Garmin-y o skalu a Martin stále stál za mnou bez zaváhania s lanom v ruke. Pocit istoty na maxime.

Pri zostupe ide horský vodca posledný, pri výstupe to bolo naopak. Postupne sme sa dostali na miesto poslednej prestávky, Batizovské pleso. V tomto mieste sa mení krajina z mesačnej na zelenú. Odviazal som sa z lana, dal dole prilbu a odľahlo mi. Najhoršie mám za sebou. Kiež by.


Od plesa to je povinná prechádzka po Tatranskej magistrále, dlhá. Slnko pieklo a opäť bolo azúrko. Štíty stále zahalené v oblakoch, čakať hore nemalo význam. Po niekoľkých minútach mi došla voda, mal som so sebou dva a pol litra. A začalo trápenie. Do cieľa som dorazil na autopilota a kompletne vysilený.

Stálo to za to?

Komplet výstup a zostup sme stihli do šesť a pol hodiny hrubého času. Na hoteli som okamžite doplnil cukry, no aj napriek tomu mi ostala riadna zima. Ako-tak dohromady som sa dal až po niekoľkých hodinách a na druhý deň som mal strašnú svalovicu. Celkom ma to prekvapilo. Často nosievam synov v turistickom nosiči, na záťaž som zvyknutý.


Zrejme som nemal svoj deň. Výstup určite stojí za to, užijete si iný druh pohybu. Pri troche šťastia aj super výhľady. V závere by som rád poďakoval Martinovi za skvelú spoločnosť. Zároveň prajem ešte mnoho úspešných výstupov a spokojných klientov.

V budúcnosti sa rád vrátim, ak by to chcel zažiť niekto z rodiny. Ak to zvažujete aj vy, tak je fajn vyskúšať si turistiku s prevýšením 1 000 metrov. Ak to zvládnete v časoch na smerovníkoch, tak výstup na „Géčko” by mal byť v pohode. Ak ste už boli na Gerlachu, podeľte sa o svoj zážitok v diskusii. Ak plánujete výstup, tak verím, že vás článok namotivoval.