Príbehy tatranských žľabov - skialp Štrbský štít a Capia veža

Tak ako každá tatranská stena a tatranský vrchol majú svoje príbehy, aj žľaby si píšu tie svoje. A tie najkrajšie píšu o legendárnom prašane, ktorý nie je lavinózny a bezpečne ťa pustí na vrchol a potom aj z neho.

Keď som pred piatimi rokmi stála prvýkrát na vrchole Štrbského štítu, povedala som si, že sa sem musím zaručene vrátiť. Že to bude ale s lyžami na chrbte, som nečakala.

Aké to vtedy bolo?

Každý máme to svoje „poprvé” a v mojom prípade to bol Štrbský štít. Ten sa ukázal v pravej sile, a to v podobe snežnej víchrice. A ja som pochopila, že zimné hory netreba podceniť. To, že som v lete pobehala niekoľko vrcholov a dáke hrebeňovky, nestačí. Celý výstup som si užívala v sladkej nevedomosti o hrozbách prudkého vysneženého žľabu a plne dôverovala parťákom.


Postupne som zistila, že táto moja túra nebola najbezpečnejšia. A teda som začala pracovať na svojej kondícii, kúpila lavínovú výbavu a batoh, absolvovala lavínový kurz a neustále si čítala materiály k lavínovej problematike a predpovedi počasia.

Aké to je dnes?

Dnes už teda skúsenejšia, po zlyžovaní ľahších i trochu náročnejších žľabov, sa ráno zobúdzam niečo po štvrtej. Toto ranné vstávanie ma raz zabije, ale bolo už aj horšie. Budík na moju prvú návštevu Štrbského bol nastavený na 2:15.

Stojím v hlbokom snehu a mrznú mi nohy.

Raňajky aj kávu dávam v aute, nebudem sa predsa zobúdzať o ďalšiu hodinu skôr ako Kristián. Po ceste naberáme kamošov. Prichádzame na Štrbské pleso a je mi zima. Začínam teda šliapať v páperke.


Chalani zas a znova nasadili tempo a ja so svojím plným airbag batohom sa rýchlo zahrievam a vyzliekam do prvej vrstvy. S Aďkou trošku pozadu riešime všetky tie dospelácke reči o práci a vysokých životných nákladoch. Pomaly dobiehame chlapov, a keď sa nám otvorí Mlynická dolina, začíname riešiť krajšie témy.


Ktorý žľab to teda dnes bude? Dohoda bola juhovýchodný žľab Štrbského. Plány sa však rýchlo menia, keď stretáme dvoch skialpinistov smerujúcich spod Prednej Bašty. Keď vidíme ich krásne stopy v prachu, zisťujeme podmienky. Posielajú nás hore, vraj je tam parádny sneh. Všetci štyria sa nechávame zmotať krásnou predstavou zlyžovania tohto super vysneženého žľabu, ktorý má v krátkom úseku aj okolo 50 stupňov, pritom zabúdame na Štrbský.


Práve nás dobiehajú ďalší dvaja kamoši, ktorí sa ale nedali zmotať a smerujú na Štrbský. Sme pod žľabom, tu stopy končia. Náhodní skialpinisti hore neboli. A ja si hovorím, že netreba veriť každému, kto má briadku a airbag batoh.

Robíme test, ktorý padá po osemnástom údere. Stojím v hlbokom snehu a mrznú mi nohy. Na vyhrievané ponožky nemám peniaze, a tak túto kúpu stále odkladám. Rozhodli sme sa spraviť druhý test o kúsok vedľa. Jeho výsledok nás veľmi rýchlo posiela preč. Sklamaní opúšťame ihrisko a lyžujeme naspäť na chodník. Necítim si nohy a smutne pozerám na Štrbský, že už ho nestihneme.


Po krátkej desiatej pri Nižnom Kozom plese naberám energiu a prestávam frflať. Pokračujeme. Po prvom hangu dávame lyže na batoh. Sneh krásne drží, mačky netreba. Výhoda toho, že nás kamoši obehli, je, že spravili test, ktorý vyšiel priaznivo. Nevýhoda? Idú prví do žľabu, ktorý aj krásne doryjú. Nuž, kto neskoro chodí…


Kráčam hore žľabom a vynárajú sa mi všetky spomienky. Tento silný pocit sa so mnou nesie až na vrchol. Rekapitulujem, čo všetko som sa za tých päť rokov v horách naučila. Dáme vrcholovku a zapíname lyže.


Prvých pár oblúkov z vrcholu ide veľmi ľahko, sklon je príjemný. Žľab, ktorý spadá z vrcholu, však vedie na západ. My sa cez sedielko musíme vrátiť na juhovýchod. S Miškom chvíľku váhame, či neodopneme lyže. Prvých 20 metrov je príliš dorytých a sklon sa pohybuje až do 48 stupňov. Lyže ostávajú na nohách a veľmi opatrne sa po jednom spúšťame.

Únava je vysoká, no spokojnosť vyššia.

Približne od polovice žľabu to je paráda. Pod žľabom naberáme poriadnu rýchlosť a lyžujeme v tom najkrajšom snehu celej sezóny až do Mlynického kotla. Samozrejme, tiež po jednom. Zvykla som si, že väčšinu času lyžujeme v zlých podmienkach, a o to viac sa teším z tých dnešných. Veď bez dažďa slnko nebolo by krásne, či ako sa to hovorí.


V kotli pozeráme na hodinky a zisťujeme, že ešte jeden výšľap stihneme, no musíme byť veľmi rýchli. Miško sa rozbehne hore žľabom smer Veľká Capia veža. V rozostupoch pokračujeme za ním.

V trištvrte žľabu zisťujem, že nestíham do západu slnka byť hore, a teda traverzujem do Baštového sedla, kde sa bezpečne prezujem do zjazdu. Chlapci si pekne zlyžujú exponované úseky z Veľkej Capej veže a prichádzajú za mnou. Nechávajú ma ísť prvú. Už to nie je prašan ako svah oproti. Vidím to skôr na príjemne tvrdšiu zjazdovku. Akurát trochu užšiu a strmšiu so sklonom do 40 stupňov.


Únava je vysoká, no spokojnosť vyššia. Dole dolinou to ide „krustoidne”. Čiže skôr nejde, ako ide. Pred očami mám pivo a pizzu. Sen sa stáva skutočnosťou a stretávame sa v bistre. V aute zaspávam a zobúdzam sa až v Žiline. Och, ako dobre, že ráno nevstávam do práce.

Zhrnutie

• Názov: Štrbský štít a Capia veža
• Lokalita: Vysoké Tatry, Mlynická dolina
• Parametre: 15,5 km/1 350 m
• Trvanie: 8 hodín
• Náročnosť zjazdov: juhovýchodný žľab zo Štrbského stítu - S4, E1+; Veľká Capia veža - S4, E2; napojenie do Baštového sedla - S3+, E1
• Mapka/GPX: sekcia Výjazdy