Rozhovor: Michal Juršík - zimná SNP-čka s charitatívnym rozmerom

Dnes si rozpovieme príbeh o ťažkom batohu, náročných podmienkach, červenej značke a jednom dobrom srdci.

Kedysi som o Ceste hrdinov SNP čítal toto: „Keby to bolo ľahké, robil by to každý.“ A nerobí? Najdlhšia slovenská magistrála čoraz viac naberá na popularite, čo je, samozrejme, super. No len niekoľkým dobrodruhom sa podaril zimný prechod. Michal Juršík je prvým turistom, ktorý „SNP-čku“ zvládol nielen v zimných podmienkach, no cestu si predĺžil aj od trojmedzia na sútoku Dyje a Moravy až po druhé trojmedzie na vrchole Kremenec. Aké to bolo?

Michal, my sa síce nejaký ten rôčik poznáme, no väčšine našich čitateľov bude tvoje meno asi neznáme. Takže na začiatok tradičná otázka – odkiaľ si a čím sa bežne zaoberáš?
Ahojte! Luky, v prvom rade Ti veľmi pekne ďakujem, že si mi dal možnosť spraviť takéto interview. A aj za to, že si svojou troškou moje putovanie spríjemnil v Malých Karpatoch na Silvestra! Volám sa Michal Juršík, pochádzam a pôsobím v Rimavskej Sobote. Pracujem tu v mojom rodnom meste ako zubný lekár už deviaty rok.


Letnú Cestu hrdinov SNP si prešiel v roku 2021 len pár dní po mne. Čo ťa prinútilo sa na „červenú“ vrátiť?
Už počas letnej SNP-čky mi vŕtalo v hlave, ako by to bolo čo sa týka náročnosti opačným smerom. Ja som ju šiel tak ako ty od Dukly na Devín. V druhej polke prechodu mi začalo pripadať, že smer západ – východ bude, čo sa týka techniky a sklonu stúpaní, náročnejší, a tak som sa o tom chcel presvedčiť. Od letného prechodu prebehlo pár rokov a s nimi pribudli starosti v osobnom, ale aj profesijnom živote a ja som už mal silné nutkanie otvoriť ventil. Nápad absolvovať „červenú“ opäť, no tentoraz v bielom šate, mi skrsol v jedno ráno cestou do práce autom.


Niekto ide SNP-čku kvôli zážitkom, iný chce spoznať Slovensko. Ty si mal tentokrát úplne iné pohnútky, vedel by si nám priblížiť, o čo šlo?
Ako som vyššie spomínal, túto cestu som bral v prvom rade ako môj ventil. Tým, že môj letný prechod SNP sledovalo celkom široké okolie v mojom meste a boli naň pozitívne ohlasy, tak som sa rozhodol pre opätovnú medializáciu.

Chcel som to poňať ale aj charitatívnym smerom. Vybral som si osudy troch rodín z okolia Rimavskej Soboty s hendikepovanými chlapcami. Rodinám som predostrel moju myšlienku, ktorej sa veľmi potešili. Zriadil som transparentný účet, ktorý bol zdieľaný na mojom FB profile „Zimná cesta SNP“. Ľudí som oslovil s prosbou o môj pomyselný finančný cieľ aspoň 1 € za každý prejdený kilometer pre každého chlapca. Konkrétne som zbierku robil pre Martinka Iždinského, Filipka Bíra a dvojičky Oliverka a Tomáška Kalászovcov.


Koľko sa ti do konca cesty podarilo vyzbierať?
Keďže predĺžená SNP-čka má necelých 1 000 km (symbolicky zaokrúhlené), bol môj cieľ vyzbierať po 1 000 € pre každého chalana. Ohlasy boli neskutočné a peniažky začali prichádzať na účet už aj pred začiatkom mojej púte, čo ma definitívne utvrdilo a donútilo postaviť sa na štart. Ku koncu mojej cesty aktivita na účte trošku utíchla, a tak som sa rozhodol s mojimi rodičmi finálnu sumu troškou eur zaokrúhliť na neuveriteľných 16 000 €!

No, to už je poriadne číslo a ťažko to vôbec slovami opísať… No priblížme si teraz trasu. Prejsť tých samotných 760 km dá zabrať, no ty si si ju ešte trochu predĺžil…
Trochu predĺžil... Áno, aby to bolo pre publikum pútavejšie, zvolil som si štreku od trojmedzia po trojmedzie, teda dá sa povedať od najzápadnejšieho po najvýchodnejší bod Slovenska a v zime. Štatistiku sa mi stále ešte nepodarilo zosumarizovať, ale hrubým výpočtom mi to vychádzalo na cca 950 – 960 km.


Zabrdneme do trošku inej témy. Ty a logistika – aký máte vzťah? V lete sa to dajme tomu dá zvládnuť aj s menšími skúsenosťami, no zima, to už je o inom. Bola poctivá príprava alebo si to vzal „na pankáča“?
Som človek, čo má rád veci naplánované, hlavne v práci. No tá ma každým dňom učí, že sa veľa vecí nedá nalinajkovať a ísť presne podľa tabuliek a plánov, a tak som ani toto nehrotil. Samozrejme, nič som nenechával na úplnú náhodu.

Už z leta som mal prehľad o možných bivakoch, prístreškoch, útulniach. Čiže miesto na spanie som mal ako-tak premyslené, samozrejme, boli aj isté okolnosti počas prechodu, ktoré ma donútili riešiť situácie operatívne. Tým, že som šiel zimný prechod, výbava musela byť na viac než 100 %. Väčšinu som už mal otestovanú z predošlých túr, výstupov, a tak som sa na ňu mohol spoľahnúť. Pri plánovaní etáp som to rátal v priemere na 25 – 30 km/deň. To ale pri horších snehových podmienkach nemusí vyjsť, čo sa mi aj potvrdilo.


Ak by si mal vypichnúť najväčšie pozitívum a najväčšie negatívum zimného prechodu v porovnaní s letom, čo by to bolo?
Najväčšie pozitívum na zime je asi to, že štreka bola takmer vyľudnená, a tak som mal väčší priestor na rozjímanie. Je to ale tvrdá previerka samotného človeka, čo sa týka fyzickej a hlavne psychickej výdrže. Chcelo to veľa sebazapierania a odopierania si dobrých vecí a pohodlia.

Najväčšie negatívum? Zima... Som otužilec, no niekedy to bolo už aj na mňa veľa.

Asi každému je jasné, že zima si vyžaduje diametrálne inú výbavu. Vážil si si batoh? Aký bol rozdiel oproti letu?
Čo sa týka zimnej výbavy, tak tá ide neskutočne do kíl. Zimný batoh bol v mojom prípade o cca 7 – 8 kg ťažší. No keď sa na to spätne pozriem, asi som to prehnal so zásobami jedla. Argumentoval som si to ale tým, že jedla a pitia nie je nikdy dosť a hlavne v zime môže byť každá „sáčková“ key player.


Asi nebudeme rozoberať každý jeden kúsok, čo si niesol, no mal si zbalené niečo špeciálne či nezvyklé? Čo by zimnému SNP-čkarovi určite nemalo chýbať?
Balil som sa pomedzi sviatky, keď bola na západe snehová kalamita, a tak na vaku ostali aj snežnice. Keď som prišiel na západ, tak bolo slnečné počasie a Morava vyliata z koryta a na mňa každý kukal, že prečo kráčam so snežnicami na vaku. Tie by sa mi ale paradoxne pri prechode cez rozmočené polia aj hodili.

Niesol som so sebou aj stan, čo bola celkom zbytočnosť, som usúdil. Čo sa týka ďalšej výbavy, tak to sú retiazkové mačky, palice a do horského terénu – Nízke Tatry to boli horolezecké mačky, cepín, lavínovka. Mne by sa zišli aj snežné okuliare, na tie som dáko pozabudol.

Svit trval cca 7 - 8 hodín, a tak som sa cez deň veľmi nezdržiaval a šliapal som, čo to išlo, v priemere 20 - 30 km denne.

Ako spálňa mi poslúžila termarestka v kombinácii s nafučkou a páperák do - 30 °C. Samozrejme, kvalitné oblečko. V zime to je hlavne o vrstvení, no ja som si s tým veľkú hlavu nerobil, keďže otužujem a na zimu som zvyknutý. Môj základ bolo Brynje, merino trenky a termo ponožky. V závislosti od vonkajšej teploty a poveternostných podmienok som striedal dlhé merino, hardshell, softshell. Topánky som mal obuté La Sportiva Aequilibrium ST GTX.

Hlavne to podstatné, aby som neopomenul, je pitný režim na tekutý sveter, no striedmo, lebo v zime sa to veľmi ľahko môže vypomstiť!

Keď už si načal tému tekutín, ako si riešil hydratáciu? Človek si povie, že však je všade veľa snehu a pramene tečú, no ľadová voda vie častokrát viesť k chorobe…
V zime je otázka tekutín dosť ošemetná. V rámci prípravy výstroja som si zadovážil termo obal na hydrovak a hadičku v domnení, že si cestou-necestou budem popíjať vlažný čajík. No keď teploty prituhli, ukázalo sa, že izolácia je dobrá len ako imidžovka a hneď pri prvých mínusoch zamrzla v hadičke voda. Takže som pitie riešil iba keď som pauzoval s vakom dole na zemi. Fungoval som na podobnom režime ako na letnej SNP. V hydrovaku čistá voda - železná rezerva na jedlo/polievky, v termoske čaj a kola s pivom, to bola povinná jazda. Cukry a elektrolyty musia byť!

Čo sa týka prameňov, záleží ako ktorý. Stretol som sa aj s výdatnými prameňmi so super chladnou vodou, ktorá na občerstvovačke padne viac než vhod. No niektoré boli zabarikádované ľadovým pancierom a nedalo sa k nim dostať i keď ich počuť bolo. Keď bolo už fakt zle, keď som bivakoval a bol ďalej od civilizácie, tak som použil rezervu alebo topil sneh.


V zime v prírode na čerstvom vzduchu nemá človek z čoho ochorieť a hlavne keď je sám, pretože tu mikróby nemajú ako prežiť, pokiaľ nie je človek vo väčšej spoločnosti. Na začiatku v Malých Karpatoch som mal ešte nejaké škrabkanie v hrdle, ale ako sa vraví, klin sa klinom vybíja, a tak mi chladný vzduch urobil paradoxne dobre. Za celý čas prechodu som už viacej chorý nebol. Otužovanie má čo-to do seba.

So zimou sa spájajú aj krátke dni. Ako často si absolvoval aj nočný pochod? Neboli problémy so zverou?
S krátkymi dňami som počítal. Vstával som stále okolo 5 - 6, aby som za brieždenia už bol na štreke. Svit trval cca 7 - 8 hodín, a tak som sa cez deň veľmi nezdržiaval a šliapal som, čo to išlo, v priemere 20 - 30 km denne. Stále som sa snažil byť už okolo 16:00 - 17:00 v cieli etapy a zabivakovaný. No nevyhol som sa aj pár večerným a tmavým presunom. No s čelovkou nič hrozné.


Stretnutia iného druhu - so zverou, tak to iba s vysokou, ale to boli krásne zábery. Aj som ľutoval, že som nemal GoPro-čku so sebou, lebo kým človek lapí mobil, je to už fuč. Inak všade úplná samota, jedine medvedie a vlčie stopy. Ešte pri Zliechove som niekde v diaľke začul vytie vlkov, no inak to bolo všetko.

Asi trochu klišé otázka, ale predsa len – najkrajší a najhorší zážitok?
Hmmm... Veru klišé, ale ohromne ťažká otázka! Vyslovene, že najhorší zážitok ako taký nemám. Samozrejme, boli drobnosti, ktoré ma vyniesli z konceptu, ale na tie som rýchlo aj zabudol. Možno by som vypichol slabé značenie na pár úsekoch, kde to fakt bez mobilu v ruke nešlo. Pán Boh zaplať za Mapy.cz! Konkrétne úsek medzi Čertovicou a Novou hoľou.


Najkrajší? Tých bolo veľmi veľa a o tom to je, že takáto púť má človeka napĺňať radosťou aj z tých najmenších vecí a naučiť ho, aby nič nebral ako samozrejmosť a aby si všetko, čo má, aj dostane vážil.

Bol by to veľmi dlhý zoznam, no najviac ma potešila prítomnosť kamarátov, ktorí mi spríjemnili putovanie hoci len pár kilometrami so mnou. Každý potravinový a materiálny support. Podpora z blízkeho okolia, hrejivé a povzbudivé slová, ktoré ma hnali vpred.


Na záver – ak by sa niekto odhodlal na podobný zimný počin, čo by si mu odporučil?
Každému jednému poradím, že nech do toho určite ide. No musia tomu predchádzať skúsenosti so zimnou turistikou a nejakými výškovými výstupmi, pretože konkrétne tento prechod obsahoval z každého rožku trošku. Niekde trošku viac, inde zas trošku menej. Otužovanie je vítané čo sa týka prípravy na takúto expedíciu, lebo príliš teplomilní jedinci by šancu nemali. V druhom rade musí byť človek pripravený na podobný prechod aj psychicky, aby ho nezlomila prvá neočakávaná vec. A tých v zime môže byť veľa a sakra, že aj bolo.


Luky, ďakujem Ti krásne za možnosť zodpovedať na tvoje otázky. Vrátili ma po takmer dvoch mesiacoch v krutej ambulantnej realite späť do rozprávky, a tak som si večer pri písaní odpovedí pekne zaspomínal.

Pozdravujem aj čitateľov magazínu MTHIKER, ak sa medzi vami nájde niekto, kto ma sledoval a aj prispel na transparentný účet, v mene chlapcov, ale aj za mňa, vám úprimne ďakujem!

A ja zas ďakujem Michalovi, že si aj pri množstve povinností našiel čas podeliť sa s nami so svojimi zážitkami. A zároveň pred ním zložiť pomyselný turistický klobúk (alebo šiltovku ) za výkon, no predovšetkým celú myšlienku pomoci tým, ktorí to potrebujú…