Behať či nebehať – vzdávam výzvu po polroku? (časť 6.)

Polroka každodenného behania je za mnou. Ako sa mi behalo a čo plánujem ďalej?

Nechce sa mi veriť, že už ubehlo šesť mesiacov. Som v polovici mojej výzvy a musím povedať, že som na seba celkom pyšná. Táto výzva je pre mňa nielen o behaní, ale aj o odhodlaní a vytrvalosti, aj keď iba v malých krôčikoch. Pozrime sa teda, čo sa za toho polroka udialo a či sa niečo vôbec zmenilo.

Čísla

Keďže behám každý deň, je pre mňa ťažké pozorovať zmenu. Určite to všetci poznáme – prídeme po roku k babke a tá vraví ako sme vyrástli, schudli, pribrali, narástli nám vlasy… nám sa to nezdá, lebo sa vidíme každý deň.

Predtým, ako sa do čísel pustíme, musím však povedať, že nie sú 100 %. Niektoré moje záznamy zahŕňajú aj chôdzu na začiatku aj na konci, niektoré zas nie. Niektoré záznamy sú z telefónu s GPS, niektoré som si zas len počítala 100-metrové úseky, kým som vládala a čas odhadla podľa hodiniek. Pár som zas behala po chodbe doma alebo aj na mieste, a teda žiadne kilometre sa počítať nedali.

Celkové kilometre ani čas však pre mňa v tejto výzve nie sú podstatné. Slúžia čisto ako pomôcka sledovania. Neprekonávam žiadne rekordy, ani sa o to nesnažím, takže opäť pamätajme, že som len začiatočník, čo si dal výzvu hlavne pre zábavu. Zdieľam ju, aby som bola „nútená“ sa výzvy držať, a ak to niekoho motivuje, budem len rada.


Prvý deň, hoci bol môj beh spojený s venčením psa, a teda prerušovaný a relatívne pomalý, som prešla 2,31 km za 26 minút a 21 sekúnd. Priemerná rýchlosť 11:23/km. Tú istú trasu som si na porovnanie zabehla aj 27.5., pričom som tých 2,31 km zvládla za 12 minút a 9 sekúnd, a teda 5:14/km. A aby bolo ukončenie prvého polroka pamätné, podarilo sa mi mať môj prvý pád. Viac poviem nižšie.

Ku 27.5. je práve toto môj najrýchlejší beh. Najdlhší beh som zabehla dňa 13.5., kedy som za niečo cez 43 minút ubehla 6,25 km rýchlosťou 6,57/km. Tu je, samozrejme, dôležité, že keď človek beží 1 - 2 km, neunaví sa tak, ako keď odbehne viac. Preto sú tieto čísla naozaj len takým zaujímavým doplnkom, na ktorý sa môžeme pozrieť a vidieť zmenu.

Prehľad posledných šiestich mesiacov

Aby toho nebolo málo, pozrime sa na tento môj vývoj trochu bližšie a zhrňme si posledného polroka.

Prvý mesiac bol z môjho pohľadu čisto len o tom, aby som sa naozaj dostala von a hýbala sa. Ako spomínam vyššie, niektoré behy sú spojené s venčením a chôdzou, a tak som medzi novembrom a decembrom nazbierala rovných 52 km! Bolo to pre mňa neuveriteľné číslo, už len preto, že som si nikdy nič takto neznačila.

Keďže som začínala vlastne bez kondičky, tieto behy boli pomalé a prerušované, len som sa „učila” ako na to a pomaly, naozaj pomaly sa zlepšovala. Som rada, že som začala práve takto pomaly a jednoducho, bez akéhokoľvek nátlaku či predsudkov samej k sebe a mojim výkonom.


Po prvom zverejnenom článku som mala zmiešané pocity. Odozvy boli rôzne, čo sa dalo čakať, no bohužiaľ som typ človeka, že aj keď viem, že si nemám brať všetko k telu, negatívne slová sa ma dotknú. Pýtala som sa sama seba, či to za to stojí - túto výzvu zdieľať so svetom. Keby si len tak behám sama pre seba, nikto by o tom nevedel, nikto by nesúdil… ale ja by som stratila dôležitú časť mojej motivácie. A tak som sa jednoducho nenechala odradiť.

Druhý mesiac kilometre poklesli, pretože som sa snažila viac behať bez dlhších prechádzok či psov. Tiež to bol čas okolo sviatkov a po nich, kedy som začala behávať viac večer. Zistila som, že krátke behy okolo 1 km mi dovoľujú lepšie sledovať svoje telo a keďže som behala krátke trasy, myseľ ma nehnala do diaľky, len za behaním.

Tiež som v Strave dosiahla skoro 5 km záznam, z čoho som mala dobrý pocit. Dlhé prechádzky mi nikdy nerobili problém, no beh nebol nikdy mojou šálkou kávy, a tak aj keď to bol len prerušovaný beh s kráčaním, bola som na seba veľmi hrdá. Bol to deň, kedy mi bolo ťažko na duši a toto mi veľmi pomohlo.


Tretí mesiac počet kilometrov ešte viac klesol. Mala som pocit, že toho nerobím dosť, že sa nijako viditeľne nezlepšujem. Z viacerých dôvodov sa mi ani nechcelo chodiť behať a aj keď som sa rozhodla ísť behať, mala som chuť čím skôr skončiť. Aj keď som si bola veľmi dobre vedomá toho, že chcem jednoducho len behať, mala som pocit, že keď píšem články, mala by som sa viac snažiť, viac na to tlačiť. A to ma tuším ešte viac demotivovalo. Nejako som to ale zvládla. Každý beh ma posúval dopredu.


Po treťom článku som si povedala, že chcem každý deň odbehnúť aspoň 1 km. Aj keď som si na začiatku vravela, že žiadne ultimáta si dávať nebudem, hanbila som sa za moje menšie záznamy. Tiež som mala pocit, že môj pomalý začiatok mi dal dosť síl na to, aby som v pohode zvládla 1 km za deň. A veru som aj zvládla.

Uvedomila som si, že to ani nie je o tom, že by som si dala ultimátum, jednoducho som dosiahla hranicu, kedy by mi čokoľvek pod 1 km bolo proste málo. Stále malými krôčikmi, no oproti prvému mesiacu som začala pociťovať veľkú zmenu - viac som vládala a behať bolo akosi jednoduchšie.


Piaty mesiac som sa cítila celkom fajn. Až na jeden deň (kedy som sa po niekoľkých rokoch videla s kamarátmi a na beh prišlo až okolo polnoci) som opäť odbehla vždy aspoň 1 km a mala viac aj pre mňa dlhších behov. Behy som začala prirodzene predlžovať. Keď som sa cítila dobre, povedala som si, že proste pôjdem ďalej a uvidím, koľko toho zvládnem.


Šiesty mesiac som sa rozhodla každý týždeň si dať jeden 5 km beh. Nechcela som si však toho naložiť veľa, a tak som iné dni trochu zas ubrala. Zistila som, že tieto dlhé behy ma veľmi bavia. Som človek, čo horšie znáša teplo, preto priznám, že som si na zvýšenie kilometrov asi nevybrala pre mňa práve najlepšie obdobie, ale raz to muselo prísť. Aj keď som si povedala, že sa budem snažiť o 5 km behy, podarilo sa mi dostať k 6 km, pričom som neodbehla celé tieto trasy vkuse. Zatiaľ ešte neviem piť počas behu, preto som si robila prestávky na pitný režim a tiež sa aj snažila pomaly aklimatizovať na tieto väčšie dĺžky.

Pri poslednom dlhom behu mi prišlo okolo 4. km nevoľno, no mohlo to byť aj tým teplom, mojím obedom či mojím cyklom. Zrejme všetkým dokopy. Chvíľu som sa preto prešla, myslela som, že to zabalím, no keď mi po chvíli bolo lepšie, zvyšok som si opäť odbehla.

Šiesty mesiac však nebol len o nadšení z toho, aké dlhé behy zvládnem, ale aj o tom, že každodenného behania som začínala mať dosť.

Ajajaj… kríza

Niektoré dni je to ťažké. Zo začiatku som bola, samozrejme, plná energie a odhodlania, vstávala som ráno, brala venčiť psov. Avšak potom sa mi začalo ťažko ráno vstávať a moje behy sa presunuli na večer. Na čom nie je nič zlé, práve naopak.

Moja kríza je dobrá na experimentovanie.

Večerné behy sú príjemné a pokojné, nikde nikto, potom môžem hneď skočiť do sprchy a deň je za mnou. Avšak človek cez deň pracuje, potom treba zas porobiť niečo okolo domu, ísť čosi vybaviť, potom snáď trocha času na koníčky a oddych…

Beh sa mi neskutočne zapáčil a veľmi sa naň teším, teraz najmä v dni, kedy mám v pláne ísť na dlhší beh. A vzhľadom na to, že som sa začala sústrediť na dlhšie behy, snažím sa ostatné dni brať ľahšie, aby som si neublížila príliš veľkou každodennou záťažou (na moje stále relatívne začiatočnícke telo). A práve v tie malé dni sa mi už ani nechce prezliekať, aby som na tých pár minút išla behať.

Ten beh sám o sebe nezaberie tak dlho, hlavne ak sa človek rozhodne dať si 1 - 1,5 km. Ale to odhodlanie robiť to každý deň občas chýba. A tento pocit sa časom zhoršuje.

Vzdám výzvu?

To určite nie! Veď som v polovici, to by bola škoda. Za túto krízu môže práve to moje rozhodnutie behať dlhšie behy. Keď odbehnem 5 km, cítim sa skvelo a hrdo. A potom ďalší deň si dám 1? Veď to je smiešne… Ako rýchlo som zabudla na svoje začiatky.


Takáto kríza je však dobrá na experimentovanie. Aspoň sa ju tak snažím prekonať. Keď sa k behu nedostanem cez deň a večer už sa mi nechce kvôli tým pár minútam prezliekať a ísť von, jednoducho si pustím seriál, video a behám na mieste. Do Stravy si vtedy značím čas a potom nejaký priemerný min./km za poslednú dobu (väčšinou horší, aby som si nepridávala km ), aby som mala nejaké číslo.

Nechcem sa silou mocou nútiť obliekať a ísť von, pretože sa bojím, že si beh znechutím. Tento mesiac som si povedala, že si dám jeden dlhý beh týždenne a zvyšok sa budem šetriť, no keď príde jún, chcem pridať, aby som mala zo seba dobrý pocit každý deň. Je to hlavne tým, že ten 1 km zvládnem za nejakých 6 minút, a to sa fakt neoplatí obliekať, preto myslím, že by som si mohla každý deň dať 15-minútový beh, a koľko odbehnem, toľko odbehnem. Uvidíme, či sa mi to podarí implementovať.

Myslím si stále, že je táto výzva dobrá?

Určite áno! Týchto šesť mesiacov ma neskutočne motivovalo. Pred rokom by som si na taký 5 - 6 km beh ani len netrúfla! Ako štart pre úplného začiatočníka je toto podľa mňa skvelá výzva.

Samozrejme, ja som ju trochu „prehnala“, keďže som chcela písať tieto články a zdieľať svoju cestu verejne. Aj preto som sa rozhodla behať 365 dní, lebo to dobre vyznie. Keby som však mala začať odznova, asi by som začala 6-timi mesiacmi. Úprimne, láka ma predstava prestať behať každý deň (lebo, buďme úprimní – je to otrava) a behávať len párkrát do týždňa, a to dlhšie behy.

Myslím, že keby som túto zmenu urobila, nebola by som zo seba ani sklamaná, pretože tá výzva pre mňa urobila, čo mala. Naštartovala moje behanie, motivovala ma, pomohla mi pomaly sa zlepšiť. Avšak, život je o zábave a ja som zvedavá, čo sa stane, keď budem vo výzve pokračovať! Takže hurá do ďalšieho polroka.

Keď je mi smutno, idem si zabehať. Keď nemám náladu, obúvam botasky a frčím.

Ak si toto číta začiatočník, ktorý by si toto rád vyskúšal, určite by som pokračovanie výzvy hodnotila každý mesiac. Keď už je mozog zažratý do predstavy behania, nie je nutné behať každý deň. Ide naozaj len o to namotivovať sa na aktivitu a zaľúbiť sa do nej tak, že sa budeme chcieť zlepšovať, lebo nám to robí dobre. Pre mňa je to práve tohto polroka, niekomu by možno stačil mesiac. Doteraz som potrebovala hovoriť si: „Je to výzva, bejbe.” Teraz mi jednoducho stačí pozrieť sa von a cítim, že mám chuť si zabehať.

Čo hovorí moje telo

Behať som nezačala preto, aby som zmenila svoje telo, takže tieto zmeny nejako blízko nesledujem. Cítim zmenu svalov nôh – sú silnejšie, pevnejšie. Odkedy som začala behať, nebola som chorá (klop klop klop na drevo), po dlhšom behu sa mi lepšie spí.

Ako som spomínala v prvom článku (aspoň myslím), mám nejaké zdravotné problémy, kvôli ktorým som sa pre tento pomalý nábeh vlastne rozhodla. Čo sa toho týka, beh mi nespôsobil žiadne komplikácie. Nemala som žiaden úraz… až do posledného dňa prvého polroka.


Nebola by som to ja, keby som nemala „šťastie” a výročný deň som podpísala pádom. Na tento „posledný” deň som si naplánovala rovnakú porciu ako som dala v prvý - 2,31 km. Všetko bolo v pohode… až na to, že najskôr sa mi rozviazala pravá šnúrka… po pár metroch ľavá… a asi po 1,7 km som zrazu zakopla o kameň, ktorý sa musel zo zeme vystrčiť špeciálne pre mňa.

Svet sa spomalil a ja som si vravela: „To ustojím, to dám.” Avšak aj keď som sa snažila udržať na nohách, letela som k zemi ako malé dieťa. Odnieslo si to hlavne ľavé koleno, keďže som sa potkla pravou nohou, a tá ostala vzadu. Ruky dopadli až po kolene. A teda, keď vám to tu píšem, bolí ma kolienko. So zranením a vysmiata som si to dobehla.

Čo hovorí moja myseľ

Od radosti spieva! Toto je pre mňa najväčší prínos. Keď je mi smutno, idem si zabehať. Keď nemám náladu, obúvam botasky a frčím. Prvé mesiace som bola nadšená z každého behu, teraz ma tešia skôr tie dlhšie. Tam tá myseľ sklamáva, pretože túži po výkonoch, ktoré jej nedoprajem každý deň. Ale to je v pohode. Treba aj oddych, a hlavne keď sa otepľuje, nechcem preháňať.

Naozaj musím povedať, že aj len tých pár minút behu každý deň mi veľmi pomáha. Všeobecne sa cítim veselšia, plná energie. A aj keď sú dni, kedy je opak pravdou, tých dní je oproti minulosti podstatne menej.

Moju náladu niekedy kazí uvedomenie si, že by som mohla behať viac, no nerobím to. Ide o to, že tých 10 - 15 minút či aj 30 vlastne nie je veľa z celého dňa. No keď má človek aj iné povinnosti, záujmy, ten deň a jeho minúty sa veľmi rýchlo míňajú a takáto malá povinnosť má zrazu veľký dopad.

Čo ďalej?

A teraz poďme na niečo vzrušujúce! Aspoň teda pre mňa. Jedným z ďalších dôvodov, prečo sa nemám v pláne vzdávať svojej výzvy, je to, že chcem ísť na akciu! Pokukujem po DM ženskom behu, ktorý bude v septembri. Na výber sú dve trasy - 4 a 10 km. Zatiaľ môžem povedať, že si na 4 km trúfam, avšak veľmi by ma potešilo, keby som zvládla tých 10. Preto sa najbližšie mesiace budem snažiť o celkové zlepšenie.

Mojím cieľom je však len sa do tejto akcie zapojiť. Nechcem si dávať za cieľ odbehnúť 10 km, pretože som človek praktický a realistický. Môže sa stať čokoľvek. Môžem ochorieť, môže prísť zranenie (napr. kameň v tráve) a ja nebudem môcť behať… a potom budem sklamaná. Nie, nie. Ja sa proste len teším, že je akcia, kde sa môžem zapojiť a s tým som spokojná. Ešte si dám čas na to, aby som si vybrala, ktorú trasu pôjdem.

Samozrejme, budem sa snažiť zapojiť viac špecifického tréningu, nielen behať pár km každý deň. Chcem sa zrýchliť a tiež zvládnuť ešte dlhšie trasy. Všetko potom spíšem.


Zatiaľ by som rada pokračovala v dlhších behoch, môj plán je striedať dlhé a krátky dni. Predstavujem si to asi tak, že sa budem snažiť dávať 3 + km a v oddychové dni si dám jednoducho 1 km. Čiže podobne ako doteraz, ale budem sa snažiť pridať ešte viac dlhších behov.

Babské okienko - Ide leto! Ach, bože, to teplo! A kde dám vodu?

S dlhšími behmi a stúpajúcou teplotou prišlo aj uvedomenie si, že so sebou treba brať vodu. Pri mojich krátkych behoch stačilo napiť sa pred a po behu doma, no to už teraz nejde. Brávam si so sebou ľadvinku Fjällräven s malou fľaškou, no niektoré dni, najmä po daždi, je tak sparno, že sa nedá dýchať.

Celkovo sa neodporúča behať napríklad s telefónom či fľašou v ruke, no ak nemáme ako inak vodu zobrať, je to lepšie ako nič. Najmä ako začiatočník, človek nechce míňať veľa peňazí na veci, o ktorých ani nevie, či ich využije.

Ľadvinku však máme snáď doma ešte všetci, či už po rodičoch, alebo nejakú ešte z detstva. Tiež sa dá použiť malý batoh. Pri oboch je aspoň pre mňa dôležité, aby sa čo najmenej natriasal a aby bol čo najviac pritiahnutý k telu.

Ak však beriete beh vážne, je rozumné zamyslieť sa nad ľadvinkou, batohom či vestou špeciálne na beh. Tie majú miesto aj na fľašu či rezervoár na vodu. Prípadne ak máte kamaráta, ktorý nerád behá, ale má bicykel, môže vám robiť psychickú podporu aj nosiča. MTBIKER, MTHIKER - spojte sa!


Som vďačná každému, kto venoval pár svojich vzácnych minút, aby si moje články prečítal a ešte vďačnejšia tým, ktorí mi poslali aj pár povzbudivých slov. Snáď k nám bude leto zhovievavé. Vidíme sa v siedmej časti!