Hrebeňovka Muránskej planiny - divoká západná časť

Lejak, blato, húštiny, nepriechodné úseky, žiadni ľudia, improvizácia a intenzívne zážitky. Aj takto vyzerala naša hrebeňovka nevšedným pohorím na rozhraní východného a stredného Slovenska.

Prišiel čas najdlhších a najteplejších dní v roku. Treba to využiť naplno, v našom prípade ako inak, než v podobe ďalšej hrebeňovky s prespávačkou. Po klasikách ako hrebeňovka Malej či Veľkej Fatry, alebo menej klasické lokality ako Poloniny a Malé Karpaty, sa vydáme na hrebeňovku málo navštevovaného pohoria – na Muránsku planinu, ktorá je aj rovnomenným národným parkom.

Po Rudnej magistrále

Na Muránskej planine sme síce boli už viackrát, väčšinou sme sa ale motali niekde v okolí Muránskeho hradu, kde to už dobre poznáme. Preto sme zvolili možnosť štartovať na opačnej strane a prejsť naprieč týmto národným parkom až do dobre známeho Muráňa.

Väčšinu času budeme kráčať po červenej turistickej značke, ktorá je zároveň súčasťou Rudnej magistrály, avšak miestami sme si trasu modifikovali kvôli zaujímavostiam, ktoré sme chceli vidieť. Poďme teda na to!

Logistika

Ideme vo štvorici, čo je skvelá správa aj z hľadiska logistiky. Keďže každý ide z iného smeru, ideme na dvoch autách, vďaka čomu môžeme zaparkovať jedno auto na Muráni (kde by naša hrebeňovka mala zajtra skončiť) a druhým autom smerujeme do sedla Zbojská.


Zbojská je pekné turistické centrum na Muránskej planine na ceste z Tisovca do Brezna (alebo opačne), kde sa nachádzajú salaše, rozhľadňa aj zaujímavý náučný chodník zbojníka Jakuba Surovca Čertovou roklinou.

Lejak hneď na začiatok

Dolaďujeme posledné detaily na batohoch a vyrážame po červenej smer Fabova hoľa. Trasa vedie spočiatku lesnou cestou nie veľmi atraktívnym územím, avšak počasie nám to zdramatizovalo. Nekráčame ani hodinu a začína sa zmrákať... už aj kropí. Nevadí, pokiaľ to ostane pri tom, všetko je v poriadku.


Kropenie začína prechádzať do jemného dažďa, stále je to v rámci normy... dážď sa však postupne začína stupňovať a nakoniec je z toho silný lejak. Jemným klusom prichádzame na Kučelach, kde sa schovávame na terase miestnych chatiek, avšak v tej chvíli už aj prestáva pršať a pomaly vykukuje slnko... super.

Príroda navôkol je však jedinečná a ponúka krásu v trochu inej podobe.

Z terasky sa nám naskytol krásny výhľad, ktorý dotváral jemný výpar po letnej prietrži, takže nakoniec si túto chvíľku dosť užívame. Čo si užívam menej, sú pomerne dosť premočené topánky (nepomohla ani membrána).

Prameň Rimavy

Na Kučelachu sa vetvia 3 trasy – červená súbežne so zelenou, samostatná červená a samostatná zelená. My sa vyberáme prostrednou červenou k prameňu Rimavy, ktorý si chceme pozrieť.

Trasa začína ukazovať svoje divoké črty, ktoré sú pre Muránsku planinu charakteristické – málo prešliapané a zarastené chodníky, tráva vysoká miestami až po pás, poriadne húštiny... takže aj tie posledné suché miesta v topánkach zapĺňa voda, ktorá nám steká po stehnách a lýtkach až dovnútra topánok... mňam.


Pri prameni sa nachádza altánok, kde si môžeš oddýchnuť na príjemnom a peknom mieste (altánok do poslednej chvíle nevidno), dočítaš sa tu niečo o okolitej prírode a o úprave tohto miesta.

Výživná Fabova hoľa

Krátkym chodníčkom sa dostávame naspäť na značenú trasu, kde sa zbiehajú 3 farby – červená, modrá a žltá. Tu sa rozhodujeme, či ideme hore na Fabovu hoľu, alebo nie. Počasie vyzerá obstojne, dážď ani búrka by už nemali byť a ktovie, kedy sa sem opäť dostaneme... voľba je jasná, ideme.


K smerovníku Tri kopce to nie je ďaleko, avšak sklon terénu nás poriadne vytrápil a k tomu zarastený chodník, na ktorom ani nebolo vidno kam kráčaš, fúha, tadiaľ ísť naspäť bude zábava. Z Troch kopcov je to už len 10 minút na samotný vrchol Fabovej hole.

Neostáva nám nič iné, len do už premočených topánok pridať aj bahno...

Fabova hoľa je najvyšší vrchol NP Muránska planina, ale z vrcholu nečakaj žiadne výhľady. Príroda navôkol je však jedinečná a ponúka krásu v trochu inej podobe. Po veternej kalamite v roku 2004 sa les nechal „napospas“ svojmu osudu a vyzerá to tu ozaj divoko a jedinečne. Všade je veľa starého popadaného dreva, z ktorého rastú nové rastliny a stromy, vegetácia je tu poriadne hustá, sem-tam sa ňou treba trošku predierať.


Ani neviem, k čomu to prirovnať, asi zatiaľ k ničomu, kde som doteraz bola. Jednoducho Fabovu hoľu s okolím musíš zažiť a pochopíš. Ide o akúsi skúšku územia, či sa dokáže pozviechať aj bez zásahu človeka a odstránení kalamitného dreva.

Klesanie „za odmenu“?

Na chvíľu si vyzúvam topánky, z ktorých vylievam vodu a žmýkam ponožky... och, to budú krásne 2 dni v premočených goráčoch. Keby nás zlialo aspoň ku koncu dňa, nie hneď nazačiatku... nevadí, nezostáva nič iné, len ich naspäť obuť a pokračovať do sedla Burda.


Tento úsek bol na porazenie... 400 výškových metrov priamo dole, ani jedna serpetína, zákruta, nič... stehná a kolená dostali poriadne zabrať. Obzvlášť na spomínanom chodníku, kde väčšinou ani nebolo vidno, kam šliapem. V sedle Burda si okamžite sadáme na lavičky a vytraseným nohám dávame vydýchnuť.

Za rohom je chata, ideme skontrolovať, či je otvorená. Prekvapivo je otvorená a dokonca je chata veľmi pekná, je tu aj zopár turistov, berieme pivo a pohľadnicu a vraciame sa k zvyšku partie.

Voda, blato, húštiny...

Zo sedla pokračujeme k smerovníku Pod Vysokým vrchom, ktorý je odtiaľ asi iba 10 minút. Avšak 10 intenzívnych minút, pretože po predchádzajúcom daždivom období, je na chodníku množstvo mlák a bahna, ktoré sa nedá nijako obísť (chodník lemujú húštiny), takže nám neostáva nič iné, len do už premočených topánok pridať aj bahno... už to vlastne asi ani nemôže byť horšie.


Pod Vysokým vrchom si nachvíľu „odbehneme“ z Rudnej magistrály, pretože chceme ísť cez Randavicu a Stožky. Avšak žltý a modrý chodník, ktorý nás tam má doviesť, je totálne neschodný a maximálne zarastený, akoby tadiaľ nikto nikdy nešiel. Musíme teda ešte pokračovať ďalej po červenej, následne bočíme doľava na cyklochodník, ktorým by sme sa mali napojiť na spomínanú žltú a modrú trasu.

Horáreň ako z inej doby

Našťastie tento úsek priechodný je a po chvíli sa napájame na „správnu“ trasu. Odrazu sa pred nami zjavila malá útulňa, ktorá je v mape zaznačená ako Salaš na Randavici. Skontrolovali sme ju, je otvorená a vyzerá, že sa tu dá aj prespať.

Čochvíľa sa blížime k horárni, čo nám na známosť dávajú pastierske psy, brechot sa ozýva zovšadiaľ. Domáci sú vedľa na lúke aj s ovečkami, my prechádzame popri horárni, kde nás vítajú dve malé šteniatka, ktoré sa snažia horáreň strážiť (silno brešú), ale zároveň sa ešte boja, a tak sa rýchlo utekajú schovať za dom. Toto miesto vyzerá celé ako z inej doby, nasávame tunajšiu atmosféru, čo nám ju ale kazí a musíme sa kvôli tomu ponáhľať ďalej, sú ovady.


Kráčame po asfaltke, ako tak rozmýšľam, nepamätám, žeby som pri plánovaní trasy za horárňou videla na mape cestu... otváram mapy, samozrejme, moje tušenie je správne. Pri horárni sme si našu trasu absolútne nevšimli a pokračovali sme asfaltkou, po ktorej sme ísť ani nemali. Nevadí, o chvíľu by sme sa mali napojiť na správnu trasu krátkou lesnou cestičkou.

Odbočka z magistrály stála za to

Je to tak, napájame sa na žltý turistický chodník, ktorý sa ukazuje ako asi najkrajší úsek dnešného dňa. Máme už podvečer, nebo chytá oranžovejšiu farbu, za nami sa týčia skaly NPR Malá Stožka a my kráčame po krásnej lúke. Výber tejto trasy a odbočka z magistrály sa ukázala ako skvelý ťah, ktorý o chvíľu ešte viac vyšperkujeme vyhliadkou.


Predtým ale opäť musíme prekonávať húštiny, a aby toho nebolo málo, aj žihľavový úsek... nohy máme po dnešnom dni doškriabané, doštípané a teraz už aj dopŕhlené... intenzívna a divoká Muránska planina. Pomaly sa blížime k dnešnému cieľu, čo naznačuje odbočka k vyhliadke Skalná brána, ktorá je našou dnešnou poslednou zastávkou na trase.

Skalná brána

Batohy nechávame pri ceduľke a ideme sa vyštverať hore... doslova. Na skalu treba naozaj vyliezť exponovaným terénom bez akéhokoľvek zaistenia. Za odmenu sa nám naskytá krásny a totálne neznámy výhľad. Užívame si „saharské nebo“, pretože práve v tento deň vrcholil príliv saharského piesku, ktorý nebo zaujímavo sfarboval dozlatista.


Zliezame dole, berieme batohy a už nám ostáva len „prebrodiť“ sa posledných 15 – 20 minút do vytúženého cieľa. Vytrápi nás ešte posledný záverečný stupák, v ktorom mimochodom podľa mapy má byť prameň, ale nejako sme nenašli jeho zdroj. Celý deň míňame pramene, z ktorých sa valí voda, a teraz, ku koncu dňa, keď prameň potrebujeme, tak tu nie je, ach.

Zase búrka?

V diaľke sme započuli hrmenie, trošku som sa preľakla, ale vedela som, že búrka by nás už nemala zastihnúť, lebo sme boli blízko. Jednak som nechcela opäť zmoknúť, ale ešte viac ma trápili prejavy búrky – blesky a hrmenie, keďže od nepríjemného zážitku v Malej Fatre to vo mne zanechalo dosť veľký strach a paniku z búrky, pokiaľ som von.


Dnes sme prešli nie najdlhší úsek, ale zato poriadne divoký a miestami nedostupný. Zmokli sme, ale aj sa kochali výparom po daždi, absolvovali výživné stúpanie, ale aj klesanie z Fabovej hole a popri tajomnej horárni, kde sme trošku zablúdili, sme sa dostali až ku krásnej vyhliadke.

O tom, či sme to stihli, alebo sme opäť zmokli, či sa nám podarilo rozložiť oheň a konečne sa po dlhom dni najesť, sa dočítaš nabudúce v pokračovaní hrebeňovky Muránskej planiny…

Zhrnutie

• Názov: Hrebeňovka Muránskej planiny
• Lokalita: NP Muránska planina
• Značenie: dobré
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Obťažnosť: 3/5
• Trvanie: 2 dni - 1. deň: 7,5 hod. (vrátane prestávok), 2. deň: 7 hod. (vrátane prestávok)
• Parametre: 1. deň: 15,7 km, 1 103 výškových m, 2. deň: 19,4 km, 300 výškových m
• Typ: hrebeňovka
• Mapa: sekcia Výjazdy
• Možnosť parkovania/spoje: parkovisko na Muráni (3 €) a na Zbojskej (zadarmo)