Hrebeňovka Muránskej planiny – pohodová časť v znamení výhľadov

Ako sme zakončili prvý deň nášho putovania Muránskou planinou a ako vyzeral ten nasledujúci? Bol rovnako divoký a nepriechodný? Poď sa pozrieť na pokračovanie hrebeňovky Muránskej planiny.

V prvej časti nášho putovania Muránskou planinou sme prešli po Rudnej magistrále zo Zbojskej cez úmornú Fabovu hoľu, neskôr sme sa odpojili, aby sme videli okolie Randavice a Stožky. Potrápil nás terén, ktorý bol často ťažko priechodný alebo dokonca vôbec. Po vyhliadke na Skalnej bráne nasledoval už len záverečný úsek, počas ktorého sme však započuli hrmenie. Hlavou mi šlo „prosím, počkaj, kým prídeme na útulňu a schováme sa...“

Vytúžený cieľ

O pol 9 večer vychádzame po „cieľovej rovinke“ (hnusný strmák) z lesa na nádhernú lúku, na ktorej sa nachádza náš dnešný vytúžený a patrične „vybojovaný“ cieľ v podobe útulne Nižná Kľaková. Jej poloha ma mimoriadne prekvapila, je tu nádherne! Aj samotná útulňa je skvelá a má dokonca obrovskú terasu... wau! Vedľa útulne sa nachádza ohnisko (oficiálne, zaznačené aj v návštevnom poriadku NP) a dokonca aj kadibúdka.


Zhadzujeme batohy a ideme si užívať skvelý večer! V diaľke vidno blýskanie, sem-tam počuť aj hrmenie, ale našťastie búrka k nám nakoniec neprišla (ani v noci), i keď obrovský búrkový mrak nás len tak-tak okrajovo minul.

Bude večera?

Oheň a opekačka neboli úplnou samozrejmosťou, vyzeralo to už všelijako. Všetko drevo bolo silno navlhnuté, ale nakoniec, po poriadnom rozdúchavaní, sa to rozhorelo a mohli sme si konečne pripraviť dnešné prvé teplé jedlo, po ktorom sa len tak zaprášilo. Dokonalý letný večer s priateľmi na horách... čo viac si priať?

Obúvam vlhké ponožky, ktoré sú ešte nič oproti topánkam...

Bilancia ľudí na dnešnej trase... keď nerátam chatu Burda a horáreň – za celý deň sme stretli len dvoch turistov, aj to hneď v úvode počas lejaku, zvyšok celého dňa sme kráčali sami (a to bol víkend a koniec júna), dokonca ešte aj na útulni sme boli úplne sami, čo niekoľkonásobne umocňovalo zážitok a atmosféru z celého dnešného dňa.

Ostávame? Bodaj by...

Noc bola pokojná, spalo sa veľmi dobre, narušila to len myška, ktorá nás nadránom zobudila, keď behala hore-dole a vyhryzovala „vifonky“, ktoré tu niekto nechal na stolíku. Ráno sme si poriadne dopriali, zobudili sme sa až o 9:00! No komu by sa chcelo vstávať... nikde ani živej duše, ticho a pokoj všade navôkol. Raňajky sme si dali na terase pred útulňou. Bolo nám tu tak dobre, že najradšej by sme tu ostali ešte ďalšiu noc (lenže práca volá...).


Nuž, čas nás súri, musíme vyraziť, i keď vôbec sa nám odtiaľ nechce ísť. Ešte predtým ma však čaká „lahôdka“ v podobe obutia topánok. Odďaľovala som to najviac, ako sa dalo. Obúvam vlhké ponožky, ktoré sú ešte nič oproti topánkam, fuj, hnus, je to fakt odporné, ale nie je na výber.

Dnes po magistrále

Hneď za chatou ma milo prekvapil nádherný úsek, asi najkrajší (spolu s včerajšou večernou lúkou za horárňou). Kráčali sme striedavo lúčkami a ihličnatým lesom. Dnes pôjdeme takmer celý deň po Rudnej magistrále (červená značka) a odbočíme až k záveru dňa pred hradom.


Po necelej polhodine chôdze máme po pravej strane vyhliadku, kde sa otvára výhľad do Hrdzavej doliny. Nemá žiadny názov, ale na strome je označenie výhľadu. Hrdzavú dolinu mám vo svojom hľadáčiku už dlhší čas, odkedy sme do nej nazreli, ale vyhnal nás dážď a padajúca tma. Verím, že sa nám čoskoro podarí ju navštíviť celú, možno aj na jeseň, kedy sú tu lesy úplne čarovné.


Scenériu miestneho lesa a lúk nám dotvárajú kone, ktoré stretávame cestou spolu s jazdcami. Nasleduje dlhší úsek lesom, bez vyhliadok, napriek tomu si pokojnú, ničím a nikým nerušenú prírodu užívame. Okrem spomínaných jazdcov v prvej polovici dňa opäť nestretávame ani živej duše.

Ľadová jama na Muránskej planine

Po 1,5 hodine od útulne prichádzame k rázcestiu Studňa na Muránskej planine, kde sa cesty rozdeľujú. My pokračujeme ďalej po červenej, ešte predtým si však odbehneme k Ľadovej jame. Ide o priepasť (podobná aké sú v Slovenskom krase), v ktorej sa nachádza ľad, a to dokonca aj počas letných dní, vďaka priaznivým mikroklimatickým podmienkam v jej vnútri. Do jej útrob môžeš nazrieť z drevenej plošinky, avšak okolie je porastené hustou vegetáciou. Vidno, že táto plošinka má to najlepšie za sebou, obozretnosť je na mieste.

Nový kamoš

Vraciame sa späť na červenú a v prameni, ktorý je priamo na chodníku, si naberáme vodu, pretože nikto z nás už nemá ani kvapku. Nasleduje ďalší dlhý úsek lesom až po odbočku na Poludnicu. Tesne pred odbočkou, keď vychádzame na lesnú cestu, vykukol spoza zákruty psík stredného vzrastu.

Od Veľkej lúky už stretávame množstvo ľudí, okolie Muránskeho hradu je frekventované.

Najprv som zastala, lebo som sa zľakla, predsa len pastierske psy vedia byť všelijaké... Keď vidíme, že psík je pokojný, pokračujeme pomaly ďalej. To už psík smeruje k nám a s vrtiacim chvostom čaká, kedy ho pohladkáme. Pastiersky pes to teda asi nebude, možno je s nejakými turistami a len si odbehol.

Odkiaľ si, kamoš?

Pokračujeme k chate Maretkiná, psík s nami. Pri chate skladáme batohy a odbočujeme k Poludnici, psík s nami... Na Poludnicu je to sotva 10 minút. Výhľad je odtiaľ krásny, sedíme a kocháme sa, opäť osamote. Stále sme doteraz nestretli nikoho, preto začíname uvažovať, odkiaľ psík je. Ešte nám napadlo, či nie je práve od chaty Maretkiná, ale nikto tam nebol.


Z Poludnice sa vraciame k chate, kde si na lavičkách dávame snack v podobe buchty a tuniaka, dávame trošku aj nášmu novému kamošovi. Odtiaľ pokračujeme ďalej po červenej smerom na Veľkú lúku, psík nás opäť nasleduje a nevyzerá, že by niekoho hľadal. A tak s nami ide kilometer, dva, tri... Tešíme sa, že nám spríjemňuje dnešný deň, zároveň sa obávame, odkiaľ je a komu patrí.

Opúšťame magistrálu

Po necelej hodinke od Maretkinej prichádzame na Veľkú lúku, Piesky. V týchto miestach opúšťame Rudnú magistrálu, ktorá smeruje do Muránskej huty a pokračujeme po modrej značke a zároveň po náučnom chodníku k Muránskemu hradu. Od Veľkej lúky už stretávame množstvo turistov a cyklistov, okolie Muránskeho hradu je frekventované.


Psík stále kráča s nami, čím ďalej, tým sme bližšie k civilizácii a začíname uvažovať, čo ak s nami pôjde až do dediny. Už sme sa dohadovali, ktorá dvojica z nás si ho berie domov... všetci však psíkov už doma máme a tak rozmýšľame, čo s ním...

Záhada vyriešená

Pred hradom nás čaká ešte Chata pod Muránskym hradom, šípime, že by mohla byť otvorená. Áno, je, dávame si pivko a kofolu, mňam. Personálu sa pýtame, či náhodou niekto nestratil psíka, či ho niekto nehľadá. Pýtajú sa nás, či ten, čo je vonku, odpovedáme, že áno. „Jój, to je tu od Veľkej lúky, on stále tu pobehuje a chodí nám vyžierať odpadky a žobre aj od okoloidúcich turistov...“


Záhada je teda vyriešená... psík je domáci, a preto si tak spokojne kráčal s nami takú veľkú diaľku. Od tohto momentu (akoby rozumel) zrazu zmizol, ani sa nerozlúčil, a to sme ho už chceli zobrať domov, beťár... Batohy opäť nechávame pri chate a ideme na poslednú zastávku nášho treku – na Muránsky hrad. Uvidíme ho vlastne prvýkrát takto počas dňa, zatiaľ sme tu boli vždy skoro ráno s východom slnka.

Tak predsa rozlúčka

Chlapi berú miešky piesku, ktoré sú nachystané na chodníku pre turistov, ktorí by chceli pomôcť s obnovou hradu vynesením materiálu. Z hradu sa kocháme na všetky strany, pozorujeme hrebeň oproti, ktorým sme dnes kráčali. Nasleduje už len 3-kilometrové klesanie do Muráňa. Ako tak kráčame, zrazu pred sebou vidíme nášho starého známeho, tak sa len predsa lúčime pohladením. A áno, už „vyžieral“ druhých turistov.

Posledné kilometre boli pre mňa úmorné. Včera som nechápala, keď mi kamoška vravela, že z mokrých topánok tak zvláštne bolia nohy... dnes som to už pochopila a veľmi dobre. Každým krokom je tá bolesť horšia a horšia, utekám dopredu, aby som čím skôr bola dole. Vychádzam z lesa priamo na parkovisko, okamžite si sadám a topánky letia dolu.


Sedím na obrubníku a s bosými nohami položenými na studenom betóne čakám na zvyšok partie, och, to je úľava. Onedlho prichádzajú aj ostatní, všetci štyria sme tľapli na úspešnú a skvelú hrebeňovku. Nasadáme do auta, vezieme sa späť na Zbojskú, kde máme druhé auto, presadáme si a týmto sa náš víkendový trek končí.

Muránsku planinu, hlavne prvý deň hrebeňovky, by som zhrnula vetou: „To čo bolo?“ Bolo to fakt divoké, dobrodružné, ale aj nekomfortné a občas boľavé, ale práve takéto chvíle sa v pamäti udržia najdlhšie a najintenzívnejšie. Bol to skvelý výlet plný zážitkov mimo civilizácie a väčšinu času mimo ľudí, čo je dnes na mnohých miestach nemožné. Letné obdobie sme odštartovali skvelým trekom, už teraz sa teším, čo nás čaká nabudúce.

Zhrnutie

• Názov: Hrebeňovka Muránskej planiny
• Lokalita: NP Muránska planina
• Značenie: dobré
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Obťažnosť: 3/5
• Trvanie: 2 dni - 1. deň: 7,5 hod. (vrátane prestávok), 2. deň: 7 hod. (vrátane prestávok)
• Parametre: 1. deň: 15,7 km, 1 103 výškových m, 2. deň: 19,4 km, 300 výškových m
• Typ: hrebeňovka
• Mapa: sekcia Výjazdy
• Možnosť parkovania/spoje: parkovisko na Muráni (3 €) a na Zbojskej (zadarmo)