Reportáž: Malý štrbský maratón – pre fanúšikov behu aj nordic walkingu

723 pretekárov z 8 krajín prešlo v nedeľu 14. júla cieľovou páskou Malého štrbského maratónu. Ako sa mne, trailovej bežkyni, bežalo po asfalte, to sa dočítaš v tejto reportáži.

Malý štrbský maratón sú cestné preteky s dlhoročnou tradíciou, tento rok sa konal už 46. ročník. Podujatie ponúka celkovo tri rôzne trasy pre dospelých a päť trás pre deti. Cestných pretekov sa zúčastňujem naozaj veľmi výnimočne, no 31 kilometrov dlhá trať ma zaujala. S prevýšením 350 metrov to nebude monotónne.

Navyše, preteky sa odohrávajú v malebnom prostredí s krásnymi výhľadmi na Vysoké Tatry, lesy, polia a lúky. Štart je v centre obce Štrba, beží sa po ceste cez Šuňavu do Liptovskej Tepličky, kde je otočka a naspäť sa beží rovnakou trasou.

Predpretekové prepočty

Takto dlhý beh po asfalte som ešte nebežala, vlastne ani neviem, či som už niekedy odbehla 31 km nonstop. Pri trailových behoch terén núti meniť tempo a často prechádzať do chôdze či speedhiku. Niekde okolo tejto vzdialenosti sa nachádza aj obávaná maratónska stena. Mám príležitosť otestovať, či existuje aj na kratšej trati a kde sú moje limity. A tak sa na poslednú chvíľu prihlasujem.

Tempo si v hlave nastavujem na 5 minút na kilometer, zdá sa mi reálne udržateľné aj po sobotnej cyklistike. V stúpaniach pôjdem 5:30 a v klesaniach 4:30, malo by to presne vyjsť. To sú tie prepočty od stola, v praxi ale vôbec nemusia fungovať. Profil trate som si nenaštudovala, cestu si pamätám zbežne. Evidujem krátky strmý kopček za Štrbou a stúpanie do Tepličky. Mám pocit, že prevýšenie nazbierame skôr v prvej časti. To by mi vyhovovalo.

Výstrel v Štrbe zaznie o 9:30

Nad ránom sa oblasťou preženie silná búrka a máme tak postarané o prirodzený a zbytočne skorý budíček. Posledné kvapky dopadajú ešte o 8:00 hod. Keď dorazím na miesto prezentácie, cesty sú mokré, no oblačnosť sa začína pomaličky rozchádzať. Na prezentácii všetko odsýpa plynule, časť bežcov sa zaprezentovala už v sobotu podvečer.

Mám dostatočný čas na rozklus, aj na štart prichádzam s predstihom. Ušlo sa mi tak miesto v prednej časti. Teplota začína výrazne stúpať a využívam občerstvovačku hneď v štarto-cieli.

Keď sa začína stúpanie, z ktorého som mala obavy, rýchlosť odchádza a čerpám viac zo svojej vytrvalosti.

Výstrel z pištole presne o 9:30 rozpohybuje bežcov z hlavných dospeláckych tratí (31 km, 10 km, NW 10 km). Začiatok v obci je mierne klesajúci a ide sa mi ľahko. Hodinky ukazujú tempo okolo 4:15. Pre tento beh som si dala záväzok, že neprepálim štart. Išlo by to aj rýchlejšie, ale krotím sa.

Plány vs. preteková realita

Približne po 1,5 km sa trať rozdeľuje, my tridsaťjednotkári odbočujeme vpravo smerom na Šuňavu. Onedlho prichádza ten kopček, ktorý si pamätám ako strmý. Nemýlila som sa a moje plány od stola sa tu začínajú rozsýpať, kopec dáva zabrať a v závere už idem v tempe nad 6:00. No nasleduje jemné klesanie na vydýchanie. Celá časť od Šuňavy až po križovatku Biely potok sa mi ide fajn, hoci slnko už poriadne pripeká. Bude to aj tým, že zatiaľ sme viac klesali ako stúpali. Priemerné tempo sa mi podarilo stiahnuť na 4:30. Som si ale vedomá, že v závere pretekov, kde už môže dochádzať, sa bude treba priprieť do kopca.


Prichádza občerstvovačka, dobrovoľníci už z diaľky ponúkajú čistú vodu, iont alebo minerály a na schladenie aj hubky nasiaknuté vodou. Na každej občerstvovacej stanici uprednostňujem čistú vodu, ktorú viac ako do seba lejem na seba. Teplo začína byť spaľujúce. V stúpaní do Liptovskej Tepličky je našťastie pár úsekov v tieni, beží sa v nich výrazne lepšie. Trochu som sa spoliehala, že ma potiahnu spolubežci, no sú aj úseky, kde sa cítim opustená ako na dlhých trailoch.

Preteky sa začínajú za obrátkou

Približne na 14. kilometri mi beží oproti prvý muž, má slušný náskok. V Tepličke v protismere stretávam aj prvú ženu, druhú, tretiu. Viac som ich nenarátala. V obci to žije, na občerstvovačke sa hemžia ľudia, moderátor ohlasuje moje meno. Som v polovici a za sebou mám 200 výškových metrov, čo ma teší.

Zaostrujem na hodinky, priemerné tempo 4:43, to je viac než fajn. Za obrátkou stíham vnímať aj ženy, ktoré idú do protismeru mne. Jedna je nebezpečne blízko, pred ďalšími, verím, mám dostatočný náskok. Za dedinou započujem vetu určenú spolubežcovi, ktorá sa ale vo mne nepríjemne zaryje: „Drž sa, preteky sa ešte len začínajú.“ Bohužiaľ je to pravda – a s každým kilometrom sa beží ťažšie.


Väčšiu krízu pociťujem na 24. kilometri, tu si dám aj energetický gél. Doteraz som nedopĺňala nič, bojím sa kŕčov v žalúdku, s nimi by som bola výrazne pomalšia ako s energetickým deficitom. Keď sa začína stúpanie od Bieleho potoka do Šuňavy, z ktorého som mala obavy, rýchlosť odchádza a čerpám viac zo svojej vytrvalosti. Horúci vlhký vzduch, ktorý sála z polí a lúk, je miestami nedýchateľný.


Zachraňuje ma voda z občerstvovačiek. 3 km pred cieľom sa ešte poriadne ovlažím, až mi ločká v teniskách. Klesám v ženskom rebríčku, ale nedeptá ma to. Súperka ma perfektne potiahne do cieľa a vďaka nej som schopná ešte pridať. Už len prebehnúť dedinou, neviem sa dočkať finišu. Prichádza presne po 2 hodinách, 28 minútach a 12 sekundách. 5. miesto v ženskej kategórii, priemerné tempo 4:47. Realita bola nakoniec lepšia ako predpoklady od stola, som spokojná.

Ako som si užila cestu?

Nie je to tak dávno, čo som bola odporcom asfaltu. No občas treba nohám dopriať aj rýchlosť. Malý štrbský maratón som si užila, bavil ma vlnitý profil a napriek asfaltovej ceste sa odohrával v prírode. Okrem trate a atmosféry musím vyzdvihnúť organizáciu. Podujatie bolo zorganizované vynikajúco, do posledných detailov.

Pohodlné zázemie v kultúrnom dome so šatňou a sprchami, zabezpečenie dopravy z vlakovej stanice, hustota a ponuka občerstvovačiek (bežci mali dokonca pred štartom možnosť odovzdať svoje vlastné doplnky a nájsť ich na konkrétnej občerstvovačke), priateľský a usmiaty personál, sprievodný program, fanzóna s premietaním videí zo starších ročníkov, živá hudba, tombola...


Oceňujem vyhlasovanie kategórií, zbožňujem podujatia, kde môžem súperiť s babami v podobnom veku. Vďaka kategóriám som sa nakoniec postavila aj na bedňu (3. miesto ženy 35 - 49 rokov). Určite to motivuje aj starších ľudí, aby sa prihlásili a prišli si zašportovať. Potvrdzuje to vekové rozpätie, vek najmladšieho účastníka na dlhej trati bol 22 rokov a najstaršieho krásnych 78! Preteky detských kategórií zase zaručili, že zabaviť sa mohla celá rodina. A samozrejme nechýbal výborný obed a káva v mojej obľúbenej kaviarni.

Do steny som nenarazila

Na záver sa ešte vrátim k maratónskej stene. Neviem objektívne zhodnotiť, či kríza okolo 24. km bola stenou, pretože profil trate bol špecifický. Pocity v závere mi ale naznačovali, že by som bola schopná pokračovať aj ďalších 11 kilometrov. Tempo by bolo trochu pomalšie, ale myslím, že potiahnuť do 42,2 km by som vydržala. Možno raz.

Kompletné výsledky sa dajú nájsť na stránke podujatia, kde sú aj historické tabuľky od prvého ročníka.