Malta - dobrodružný trek po maltských cestách a necestách (časť 1.)

Napadlo ti niekedy, že aj na Malte sa dá robiť turistika? Dá, ale je to turistika iná. Poď s nami prežiť naše krátke, ale intenzívne dobrodružstvo.

Poznáš obľúbený vtip Slovákov o dovolenke na Malte? My sme na Malte boli vlani. Preto sme sa tento rok rozhodli nevtipkovať a celkom narýchlo a spontánne sme kúpili ozaj lacné letenky na Maltu.

Obaja s Lenkou sme už potrebovali drink do ruky, hodiny na ležadle na dlhej piesočnej pláži, nočné párty,... Ale čo si, to je pre nás smrť, možno na dôchodku. Balíme stan, spacáky a ideme si odšliapať svoje. Lebo to je dovolenka na náš spôsob.

„Nemám si čo obliecť“

Času je pomerne málo, letenky kupujeme cca 2 týždne pred odletom. Spomínam si na svoje odhodlanie po Malorke, skúsiť sa zbaliť viac lightweight. A tak narýchlo otváram e-shop a články MTHIKER, či mi niečo neudrie do očí. O spacáku som mal predstavu, že rozhodne malý a ľahký. Vyberám Warmpeace Viking 300.

Membránové nepremokavé oblečenie asi pri predpovedi 30 °C a jasno nebude treba. No mám v pláne už dlhšie investovať do tohto typu oblečenia a keď na mňa vyskakujú video recenzie od Viktora, mám po chvíľke vybraté. Bunda Montane MINIMUS STRETCH a gate Karpos Lavaredo Rain. Na skutočný test si asi ešte počkajú, no som spokojný, že som odľahčil batoh a mám zas o niečo lepšiu výbavu.

Doplnil som aj svoju zbierku merino tričiek o Karpos Dinamico Merino 130. Rovnako mením obutie. Už dlhšie chodím na hory a behávam v trailových ľahkých botaskách Dynafit Ultra 50 Gtx. A pochvaľujem si.


Deň pred odletom máme skusmo zbalené a teší ma, keď svoj 65l Osprey plním len do väčšej polovice, a to tentokrát balím stan ja. Objednávame teda iba jednu väčšiu palubnú batožinu. Lenka berie iba svoj 24l Osprey, keďže objemné veci beriem ja.

Všetko dobre dopadne

Ostáva nám už len vyčkať odchod a dúfať, že všetko pôjde dobre. Pred mesiacom mi dali dole sadru z nohy a ako inak, deň pred odletom som znova zle došliapol a čerstvo zahojený členok fajne vyvalil do boku. Nič neopuchlo ani nezmodralo, ale z nohy idú rôzne zvláštne pocity. Tak mám celý čas obavu, či a ako sa mi bude dať šliapať. Hrdinsky sa, samozrejme, tvárim, že je všetko OK.


Prichádzame na letisko do BA a ja so smiechom dávam batoh na bezpečnostnú kontrolu. Spomínam si ešte na svoje trapasy z cesty na Malorku, a tak mám všetko pekne potriedené podľa kategórií. Na skúšku som dal do batoha aj malý nožík. Ak prejde, bude to ok, ak neprejde, nič sa nedeje. Dávam batoh na pás, všetko potrebné povykladám do debničiek a idem ho čakať na druhú stranu skenera.

Tram ta da dáááá, fanfáry a áno, batoh ide bokom, niečo sa im nezdá. Tetuška na monitore skúma záber zo skenera. Po hodnej chvíľke jej vravím, že tam mám malý, 6 cm nožík, či ho vyberiem? Ona na mňa kuká, nožík ju nezaujíma. „Máte tam stan a turistické paličky?“ Prikyvujem. „Ale to nemôžete brať na palubu.“ Nechápavo na ňu s Lenkou hľadíme. Ako to, veď pred časom sme takto šli z Viedne a aj z Malorky a nebol to problém. To je možné, ale tu s tým ísť nemôžete. Dajte si to do auta alebo na check in, znel jasný rezultát.

Stan aj paličky potrebujeme, takže rýchlo, na poslednú chvíľu kupujeme podpalubnú batožinu a utekáme nazad na check in. Na druhýkrát sme už cez kontrolu prešli bez problémov, ale dopotený som bol ako po vrcholnom športovom výkone. Konečne už len čakáme na odlet a ja premýšľam, či niekedy budem na turistickú dovolenku letieť bez trapasu a komplikácií s batožinou.

Pozvoľný začiatok, prológ

Na letisku sa všetko odbavilo rýchlo a bez komplikácií. Obával som sa, či mi nezafóliovaný batoh nepoškodia a neotrhajú. Nepoškodili a neotrhali.

Vyrážame pred terminál a berieme večerný bus smerom Qrendi. Odtiaľ nás čaká krátky pochod smerom k Wied Iż-Żurrieq. Tu by podľa mapy mal byť „wild camping“. Večerná prechádzka v príjemnom stredomorskom vzduchu nám dobre padla. Rovnako nám padla sánka, keď sme na mieste zistili, že „wild camping“ je ozaj dosť wild. Bez šance postaviť stan.

Jediné, čo sa zásadne mení, je teplota vzduchu, poloha Slnka, množstvo odpadkov popri ceste a stav Lenkiných otlakov.

Blúdime teda po skalách a útesoch nad morom, až po chvíľke konečne natrafíme na rovnú plošinku pod skalou, mimo pohľady ľudí z hlavnej cesty. Staviame si iba vnútornú časť stanu so sieťkou, veď je teplo a jasná obloha. Ani nie po 10 min. na nás začína kvapkať z asi jediného oblaku na oblohe. Takže vybiehame zo stanu a naťahujeme aj tropiko. Už na nás síce neprší, ale v stane je razom brutálne teplo, takže odkopávame spacáky a spíme len na karimatkách.

Prvá etapa: „Ak budem mať nabudúce takýto blbý nápad...“

Ráno nás budia prvé lúče slnka. Napriek pomerne krátkemu a nekvalitnému spánku sme celkom fit. Balíme a tlačíme všetko do batohov. Pri odchode už stretávame prvých domorodcov na prechádzke so psami idúcich na rannú rybačku. Zisťujeme, že sme spali kúsok od Blue Grotto. Ale dochádza nám to až v momente, keď sme sa vydali na cestu a nechce sa nám vracať to obzrieť.

Vyrážame niečo pred 7:00 a ak si čítal o našej ceste na Malorke, určite si domyslíš, aká bola moja prvá starosť. Kde ideme kúpiť vodu? Mám asi liter ešte z letiska. A vôbec sa mi nepáči, keď mi v miestnom bare povedia, že otvárajú až za hodinu. Neostáva teda nič iné, iba ísť ďalej a veriť, že voda bude.

Turistické trasy na Malte

Už pred odletom sme v pár cestopisoch zachytili, že Malta nie je veľmi turisticky orientovaná. Teda turisticky po našom. Nejaké trasy sú, ale vraj nič extra. Presviedčame sa o tom hneď od úvodu. To, čo je podľa mapy.cz turistická trasa, je v skutočnosti asfaltka, hlavná cesta. Predierame sa teda rannou dopravou po ceste bez krajnice, slnko začína páliť a ako bonus nemáme vodu. Krajší začiatok sme si ani nemohli priať.

Našťastie si po pár km môžeme užiť kúsok poľnej cesty popod útesy. Táto nás privádza na útesy Dingli, čo by malo byť najvyššie miesto celej Malty. Skoro 260 m n. m. sme úspešne zdolali, ako poznamenal môj tatino, bez podpory kyslíka. Bonus tohto miesta bol, že sa tu nachádzal pojazdný bar, ktorý práve otvárali. Nevýhoda tohto miesta boli ceny.

Za dva litre čistej vody a pol litra coly platím 11 €. Už ale nechcem riskovať smäd, zahlásila aj Lenka, a to je ozaj stav núdze. Po 10 min. prichádzame do Had-Dingli, čo je prvé mesto na trase a za ďalších 11 € kupujeme kvantum vody a aj jedlo na celý deň. Ako bonus ešte nachádzame vedľa cesty figovník a trháme si za priehrštie čerstvých sladkých plodov.

Turistov tu asi v láske nemajú

Ďalšie kilometre sú pomerne jednotvárne. Stále šliapeme po asfaltkách, niekedy kúsok od mora, niekedy cez vnútrozemie. Jediné, čo sa zásadne mení, je teplota vzduchu, poloha Slnka, množstvo odpadkov popri ceste a stav Lenkiných otlakov.

Preskakujeme ostnaté drôty, obchádzame zákazové tabule a dúfame, že sa nezrútime desiatky metrov do mora.

Zistenia dňa: sú to bordelári, šliapať v sandáloch bola blbosť a ísť turistikovať v takomto teple? Lenka to hodnotí jasne - „Ak budem mať nabudúce takýto blbý nápad, kopni ma do...“ Skutočne je strašne teplo, na Malte nie sú lesy a prirodzený tieň, kde sa dá schovať, je skôr rarita. Šliapeme teda aj cez poludnie, čo nám dáva riadne zabrať.

Zákaz vstupu, zákaz vstupu, zákaz vstupu, zá....

Po pol dni šliapania sa dostávame na miesto, o ktorom som čítal s upozornením, že sa nedá prejsť. Bohužiaľ, zisťujeme to až v momente, keď sa nám prejsť nepodarilo. Krásna zátoka, nikde nikto, iba na protiľahlom svahu veľký dom so slnečníkmi. Od mora k nemu vedie cestička a ja to ako znalec odhadujem na reštauráciu.

Zneisťujem, keď po zostupe príkrym zrázom začína striedať ceduľa ceduľu. Na každej rovnaký oznam. Zákaz vstupu, súkromný pozemok, strážna služba, pokuta, zadržanie,... Stále si však veríme, že to obídeme. A tak sa po obvode pozemku predierame skalami a krami, až dôjdeme na miesto, kde už to naozaj nejde ďalej.


Lenke začína byť zle z tepla, a tak sa plní adrenalínu púšťame nadivoko strmým svahom hore k (už to viem) súkromnej vile. Samozrejme, preskakujeme ostnaté drôty, obchádzame zákazové tabule a dúfame, že sa nezrútime desiatky metrov do mora pod nami. Som odhodlaný nejak to nenápadne okolo vilky prejsť na hlavnú cestu alebo to s majiteľom uhrať.

Bohužiaľ, prichádzame k bráne, kde je iná ceduľka s upozornením na strážnych psov a tu rezignujeme. Jediné, čo sme boli schopní urobiť, bolo vojsť hlbšie na pozemok plný zákazov a zvaliť sa do tieňa pod jedným z mála stromov. Dúfame, že nás nezachytila nejaká kamera a že nás niekto nebude naháňať. Boli sme v situácii, kedy to inak nešlo.

Hory stavebného odpadu a rozpadnutých kulís vyvezené a nahrnuté len tak, kde sa dá.

Po polhodine Lenka trochu ožije a niečo zje, mne sa dvíha žalúdok. Obaja sme sa ale riadne napili a trocha vychladli a po ďalšej polhodinke sa vydávame na ústup. Čo najsvižnejšie prebiehame pozemkom k prístupovej trase a na nej volíme alternatívnu odbočku na hlavnú cestu. Tou prechádzame okolo vilky, už správnou stranou, mávam im do kamery nad vstupom a frčíme ďalej.

Všade more, ale kde sú pláže?

Podľa mapy sa konečne blížime k niečomu, čo sa dá nazvať pláž. Ale hlavne sa teším na miesto zvané Quarraba Bay. Pláž sa volá Gnejna a dávame si na nej dlhú pauzu pod slnečníkom. Konečne už aj na mňa prišiel hlad, a tak tlačím skoro celú pizzu a lejeme do seba kvantum tekutín. Quaraba Bay je hneď vedľa, takže obdivujeme už z diaľky.

No viac ako samotný polostrov ma fascinujú brehy na pevnine. Volajú sa Clay Cliffs a je to v podstate hlinený, dažďovou vodou tvarovaný, slnkom rozpraskaný útes. Takéto miesta sa každopádne objavujú celou našou trasou, nemusíte ich hľadať iba tu.


Do mora na pieskovej pláži ma to neláka, vidím v tom veľa úskalí, takže sa balíme a znova ideme ďalej. Prechádzka po Clay Cliffs a Quaraba Bay nás však nakoniec dorazí. Tieto miesta sú po celom dni tak rozpálené, že po ich prejdení si s Lenkou doslova čítame myšlienky. Pozrieme sa na seba a vieme, že dnes potrebujeme posteľ a sprchu.

Ďalšia zastávka teda nasleduje hneď za plážou Ghajn Tuffieha, kde je z tepla pre zmenu nevoľno mne. Vyberáme telefóny a hľadáme nejaké schopné a lacné ubytko. Schopné by aj bolo, ale lacné? Konečne ale nachádzame, čo sme hľadali a vyrážame na finálnu časť trasy prvého dňa.

Po extra vypečených asfaltkách sa presúvame do mesta Mellieha, kde na nás čaká pivničná izba. Teda znie to horšie, ako to je. Je to izba v suteréne bez priameho prístupu svetla, ale hneď vedľa bazéna. Takže chládok a pokoj, máme presne, čo sme chceli.

Druhá etapa: Nie sme nejakí rýchli?

Trasu štandardne plánuje Lenka - baví ju to. Ja sa len pozriem a poviem obligátne „OK“. Keďže máme k dispozícii posteľ, ráno sa nám vôbec nechce. Nakoniec vyrážame až okolo 9:00, čo znamená dostať facku teplom hneď pred hotelom.

Nakupujem vodu a púšťame sa smerom k Popeye Village. Dnu ísť nechceme, nie sme masochisti. Je to zábavný park, ktorý vybudovali z filmových kulís. Pre niekoho to asi môže byť zaujímavé, nám stačí nazrieť cez plot, urobiť zopár fotiek a ideme ďalej. Hneď za touto estrádou vidíme jej odvrátenú tvár, dobre ukrytú pred očami návštevníkov. Hory stavebného odpadu a rozpadnutých kulís vyvezené a nahrnuté len tak, kde sa dá.


Po včerajšku som sa rozhodol trošku oživiť našu trasu o úseky mimo asfaltky. Pozerám heat mapu na Strave, a tak sa vydávame nadivoko, po nenápadných chodníčkoch po pobreží a po útesoch. Za mňa super, ale Lenka si to veľmi neužíva. Otlaky z prvého dňa jej dávajú zabrať a proste nemá rada, keď ideme bez plánu, „len tak niekam“.

Pod Radar Station

Napriek nevôli mi je nakoniec dovolené navigovať, a tak vyberám cestu cez útesy Rdum il-Qammieh. Podľa Stravy tade už pár ľudí prešlo, a tak to skúšame aj my. Po chvíľke blúdenia a vyhrážke zhodením ma z útesu, ak neprejdeme, sa dostávame na Rdum il-Qammieh Coast a Rdum il-Qammieh Viewpoint. Znova fascinujúce hlinené útesy, ale aj skalné útesy plné fosílií.

Skamenené lastúry a ježkovia v skalných platniach boli všade. Popod Radar Station sa úzkym chodníčkom dostávame do vyšších pasáží a v diaľke už vidíme našu ďalšiu zastávku. Prístav Cirkewwa. Cestou k nemu míňame ešte krásnu pláž Paradise Bay, kde je ale plno ľudí a žiadny tieň. Takže ideme rovno na trajekt.

Ostrov Gozo

Trajekt z hlavného ostrova na Gozo trvá cca 15 - 20 min. a chodí každú polhodinu. Až nám to príde ako miestna lodná MHD-čka. Ako sedíme na trajekte, zamýšľam sa, či nejdeme nejak rýchlo. Môj odhad bol 2 dni na hlavný ostrov a 2 dni na Gozo. No a zrazu ideme na Gozo ani nie po 1,5 dni.


Po výstupe pozeráme do mapy, napriek menším patáliám s trasou cez Stravu to Lenka nezavrhla a zapojila sa do navigácie tiež, aby mala predstavu, kam ideme. Vidíme, že dnes už nebudeme mať na trase obchod. Dokupujeme teda veľkú zásobu vody a niečo dobré na obed a večeru.

Pobrežím sa posúvame ďalej až do miest, kde sa na obedný úpek môžeme zvaliť do ojedinelého tieňa. Oddych využívame na obed a konečne aj kúpanie v mori. Voda sa síce najskôr zdá ľadová, ale po chvíľke si zvykáme a nakoniec sa nám z nej nechce ísť von.

More vyzerá krásne, na každom kroku stretávame partie potápačov na ceste do alebo z vody. A ja viem, že nabudúce sa tu vyberiem s výbavou na šnorchlovanie. Napriek tomu, že voda je čistá a priezračná, pláva v nej pomerne veľa odpadkov. Aspoň niečo z nich sa nám podarí pozbierať a vynášame ich na breh do koša.

Útesy, útesy, ach, tie útesy

Vedieť, že dnes už budeme mať cestou len útesy, asi sa okúpem o niečo dlhšie. No aspoň nejdeme po asfaltkách. Útesy sú tu skoro na celom pobreží a nám sa darí nájsť trasu po šotolinovej ceste po ich okraji.

Tie výhľady sú ozaj fascinujúce a fotíme na každom kroku. Neskôr poobede sa Lenka priznáva, že je rozbitá a potrebovala by znova posteľ. Veľmi sa mi to nepozdáva, veď máme kompletnú výbavu na spanie vonku, ale vidím na nej, že to nehrá.

Znova teda opakujeme proces hľadania a, bohužiaľ, to, čo sme mali pre prípad núdze vyhliadnuté už pár hodín, v čase objednávania výrazne zdraželo. Hold, kto zaváha, platí viac. Do mestečka Ix-Xlendi prichádzame pri západe slnka. Kupujeme si ešte obrovskú zmrzlinu a ideme sa vyvaliť na izbu. Nepríjemné zistenie večera je, že aj na Malte sú komáre. Extra hladné komáre.


Ak ťa zaujíma, ako bude naše dobrodružstvo pokračovať ďalej, onedlho sa to dozvieš. Blížime sa totiž do polovice. Slnko nám naďalej nič neodpustí, postretnú nás krízy, čo pekné nás ešte čaká, čo uvidíme a čo zažijeme?

Čaute, vidíme sa nabudúce.

Mapky a GPX jednotlivých etáp:

• Prololog
  
• Prvá etapa
  
• Druhá etapa po trajekt
• Druhá etapa od trajektu