Behať či nebehať – pomaly ďalej zájdeš? ( 8. časť)

Začať trénovať na 10 km beh v júli nebol môj najlepší nápad. Moja prvá akcia sa však pomaly, ale isto blíži.

V júni som nemala veľa šťastia, čo sa behu týka. Ak ste čítali minulú časť, viete, že sa mi podarilo zraniť si najskôr jedno koleno a o nejaký ten týždeň na to aj druhé. Čo vám poviem. Brala som to teda s nadhľadom, čo sa mi dalo, to som odbehla, chcela som hlavne nechať moje nohy, nech sa spamätajú z mojej smoly.

V júli som však bola odhodlaná začať sa naozaj viac pripravovať na 10 km beh, ktorý ma čaká koncom septembra. A potom prišli tie horúčavy…


Nie, nie, nejdem vám hovoriť o tom, že som sa kvôli teplu na beh vykašľala, no musela som sa prispôsobiť. Neviem, ako vy, ale ja som na teplo veľmi citlivá. Nedokážem v ňom poriadne fungovať, byť na slnku vo viac ako 30 °C ma ubíja a moje telo jednoducho odmieta byť vystavené týmto podmienkam viac, než je nutné.

Ani psom sa v tomto teple nechce

Rozhodla som sa teda opäť behať najmä večer, okolo západu slnka, kedy je aspoň o pár stupňov menej. To však znamenalo jednu vec – budem večer venčiť psov. Na tom nie je nič zlé, práve naopak. Mala som spoločnosť a bola som nútená spomaliť, čo som aj mala v pláne, ako prípravu na dlhší beh – o tom o chvíľu.

Beh so psami nie je nikdy monotónny. Jeden deň sa im chce a ťahali by vás na koniec sveta. Druhý deň zas vy ťaháte ich, aby ste prešli aspoň 1 km. A to ani nehovorím o všetkých zastávkach na ňuch či cvrk. Tu by som podotkla, že ak sa rozhodnete vytiahnuť vášho štvornohého miláčika na beh, či je leto, alebo zima, musíte sa prispôsobiť vy jemu, najmä ak ste vy rýchlejší. Samozrejme, záleží aj od plemena či veku psa, no ak sa psíkovi nechce, nemá zmysel ho nútiť.


Ja s nimi behávam len tie moje krátke vzdialenosti, snažím sa ísť tak rýchlo, ako ide najstaršia fenka, ktorá máva väčšinou najmenej energie. Vidím na nej, že si to užíva, no keď spomalí, radšej jednoducho kráčam. Svet sa mi nezrúti, aj keď sa niekedy smejem, že som aktívnejšia ako naši chlpáči.

Spomaľ, máš privysokú rýchlosť...

Áno, v júli som sa snažila spomaliť. Dôvod je jednoduchý – trénujem vytrvalosť (aspoň sa snažím). Moje krátke behy viem zvládnuť vcelku rýchlo (aspoň na moje pomery), avšak na dlhej trati takto nevydržím. Respektíve, vydržala by som, ale asi by to nemalo najlepší dopad na moje telo.

Nejde mi o to, aby som tých plánovaných 10 km odbehla čo najrýchlejšie ako viem. Nedávam si žiadne časové obmedzenia, jednoducho ich chcem odbehnúť v pohode, pohodlí, zdraví a s úsmevom na tvári.


Veľa mojich každodenných behov je stále okolo 1 - 2 km, no snažím sa aktívne vnímať, akú mám rýchlosť aj v akej zóne sa nachádzam. Spomínala som nejaké problémy s mojím srdiečkom, preto hlavne v tomto teple na seba nechcem tlačiť.

Na internete som si našla cviky a cvičila som vždy, keď som si našla čas.

Najdlhšia trasa, ktorú som v júli odbehla, mala 7,41 km a dala som ju za 1 hodinu a 4 minúty. Na to som celkom hrdá, no dlhšie behy som si odkladala na trochu chladnejšie a zamračenejšie dni. Dúfam, že v deň behu nebude úpek… Popravde sa mi dosť ťažko plánovali pravidelné dlhšie behy, nielen kvôli teplotám, ale aj práci okolo domu a rodine. Tak to však v živote chodí a sú dôležitejšie veci, na ktoré si človek musí vyhradiť viac času.

Rôznorodosť

Okrem spomalenia som tiež viac striedala rýchlosti – keď som si na to spomenula. Keď behám, mozog prepne na iný režim a ide si svoje. A keď behám so psami, režim určujú oni. Ale áno, snažila som sa častejšie do svojich behov zaraďovať striedanie rýchlostí. Volila som striedanie vždy po 100 m, pretože ma najviac bavilo.


Najmä pri tomto striedaní si všímam veľké zlepšenie mojej kondície oproti novembru, kedy som začala behať. Príde mi až neuveriteľné, že tými malými krôčikmi som sa predsa len dostala tak ďaleko. Kde je tá baba, čo odbehla 1 km a mala dosť?

A to má byť akože všetko?

Nie! Na prvé predpovede počasia oznamujúce teploty nad 30 °C som pozerala so smútkom a rozmýšľala, kedy sa odhodlám na dlhšie behy. Viem, že tie krátke večerné prebehnutia stačiť nebudú, a tak som sa rozhodla venovať môj voľný čas počas týchto horúcich letných dní silovému tréningu.

Na internete som si našla cviky, ktoré môžem robiť bez problémov po sediačky popri práci či v interiéri, a vždy keď som si našla čas, cvičila som. Pri varení, pri sedení za PC, len tak, keď mi to napadlo… cvičila som moje nôžky a kolená. Robila som typické drepy, vykročenie jednou nohou dopredu aj do boku. Občas som pridala aj priateľove činky, aby som do cviku pridala aj trochu inej hmotnosti.

Veľmi sa mi osvedčili cviky spomínané v článku od Lucky, ktoré majú slúžiť na prípravu na štafetové preteky Od Tatier k Dunaju.

Ako sa cítim ohľadom 10-tky?

Keď som sa s našou Veronikou pár mesiacov dozadu bavila o tom, či dám 4-ku, alebo 10-tku, vravela, že isto budem chcieť dať dlhšiu trasu - a mala pravdu. Štyri km mi prednedávnom prišli dosť, a ešte aj to moje nešťastie v júni mi nedodalo veľa odvahy. Teraz mi ale príde fajn, dať si výzvu (v rámci výzvy).

Viem, že 4 km by som odbehla bez problémov, a že keď odbehnem 10, pocit eufórie bude o to väčší. Trénujem teda ako sa mi dá. Občas mám len problém uvedomiť si, že čas uteká. Jeden deň si dám menej, lebo je teplo, druhý deň si dám menej, lebo psom sa nechce… a potom pozriem na zhrnutie týždňa a rozmýšľam, kde mi tých 7 dní ubehlo. Takže viem, že v auguste a septembri si budem musieť dať ešte viac do tela a byť na seba prísnejšia.

Prečo ten čas tak rýchlo uteká?

Pri písaní týchto článkov sa cítim podobne ako pri hraní The Sims – čas uteká, ale nič vlastne nestihnem. O to viac, keď som si stanovila pevný cieľ a pevný dátum. Teraz to už nie je len o tom, každý deň si zabehať, ale dokázať 21. septembra odbehnúť 10 km.