Malta - dobrodružný trek po maltských cestách a necestách (časť 2.)

Ako naše dobrodružstvo pokračuje po maltskom pobreží a aké nepríjemnosti nás stretli?

Ako si s nami nedávno zistil, Malta je aj hikerská destinácia. Prvé dva dni nás prekvapili a vyškolili. Zistili sme, že začiatok leta vie byť na Malte pekne horúci, že pláže sú len striedmo a že domáci turistov/hikerov veľmi nemusia. Napriek tomu sa s chuťou púšťame ďalej objavovať pobrežie a zákutia tejto zaujímavej krajiny.

Tretia etapa: Kríza?

Ráno robíme rovnakú chybu a znova vyrážame až po 9:00. Začíname malým blúdením a následným strmým výšľapom na planinu nad mestečkom. Znova kráčame po útesoch a bralách ponad more. Zmena je ale v krajine smerom do vnútrozemia. Je to tu rozdelené na parcely, poznať staré ploty a všade sú malé kamenné búdky. Ich význam sa nám ale nedarí rozlúštiť.


Prvá zaujímavá zastávka je Dwejra Bay, úchvatná zátoka krytá ostrovčekom Fungus Rock. Bohužiaľ, prístup do nej je len cez more, loďou. Obdivujeme ju aspoň zvrchu a prechádzame okolo nej k Azure Window. Je to niečo ako slané jazero spojené tunelom s morom. Je tu kvantum ľudí, čo znamená, že sa nám tu nepáči. Dnes nám obom teplo vadí akosi viac, takže sa schovávame aspoň na chvíľu do tieňa za kostolíkom.

Možno to nedám

Lenka si kontroluje nohy a smutne ma varuje, že to možno budeme musieť vzdať. Otlaky sa stále zhoršujú a začína jej opúchať koža na nohách. Odhadujeme to na alergiu na slnko, resp. reakciu na nejakú rastlinu, ktorá ju doškriabala. Celkom sa toho zľaknem, ako jej stavu, tak aj pocitu, že by sme to vzdali. Na druhej strane, po Malorke ma teší, že tentokrát nie som slabý článok ja.

Prechádzame do svahov obrastených trávou, občas terén pripomína Clay Cliffs.

Oddychujeme asi polhodinu, v bufete dokupujem vodu a vydávame sa ďalej. Priamo na poludňajšie slnko, na vypečené skalné polia. Prechádzame krátky úsek cez vnútrozemie, aby sme sa onedlho znova ocitli na útesoch nad morom. Tu v podstate prekonávame aj najzápadnejší bod Malty a začíname sa stáčať nazad.


Čakajú nás kilometre po skalných bralách ponad more. Nonstop si užívame výhľad na more a sem-tam sa objaví skalné okno. Pri tých známejších, kde sa dá dostať autom, ako napr. Wied il-Mielah, je vždy kopa ľudí, takže ich obchádzame. O to viac si ale užívame tie bez ľudí, kde nám robí spoločnosť iba ticho a príjemný vánok od mora.

Soľné pláne

Jedným zo špecifík (oni si to myslia) Malty sú soľné pláne, takzvané Salt pans. Ide o sústavu jazierok vysekaných do skalného pobrežia, kde čerpadlami dopravujú morskú vodu, ktorú následne nechajú odpariť. Po odparení vyškrabú vykryštalizovanú soľ a za drahé peniaze ju predávajú turistom. Domáci nás varovali, aby sme ju nekupovali, vraj v obchode je tá istá soľ omnoho lacnejšia. Zhruba od mesta Zebbug nás tieto soľné pláne sprevádzajú až po koniec trasy na ostrove Gozo.

Nie každé zvieratko je vhodné na mojkanie

Keďže teplo nás sužuje celý deň, neskôr po obede sa začíname obzerať po vhodnom mieste na okúpanie sa. Nachádzame ho až v meste Marsalforn, kde sa z útesov dá dostať k moru. Sú to síce mestské pláže, ale máme šťastie nájsť si miesto hneď skraja. Málo ľudí a relatívne čistá voda. Lenka si nechce rozmočiť otlaky, takže sa iba chladí v tieni. Ja naťahujem plavky a vrhám sa do vody. Po hodnej chvíľke, keď už sa chystám von a plávam k brehu, ucítim nepríjemné prudké pálenie na ruke.

V momente som pochopil, o čo ide a z vody skoro vyletím. Z brehu sa otáčam a skúmam, kde sa votrelec nachádza. Mám ho, fotím si dofialova sfarbenú medúzu a začínam googliť. Diagnóza smrť sa síce zdá ako málo pravdepodobná, no bolieť to vraj môže aj pár dní. V horších prípadoch zahnisanie a jazvy... Google odporúča nejaké alternatívne riešenia na zmiernenie bolesti, ale nakoniec si hovorím, že to bude OK. Ono, bolieť to prestalo asi po 2 hodinách, ale jazvu a svrbivú kožu mám ešte po mesiaci.

A kde budeme spať?

Dnes sa hecujeme, že spíme vonku. Keď už ťaháme stan a výbavu, musíme ich využiť. Lenka má niečo vyhliadnuté o pár km ďalej, takže sa vydávame na ďalšiu cestu. Od Marsalfornu sa pobrežie mení. Ustupujú skalné bralá a útesy, prechádzame do svahov obrastených trávou, občas terén pripomína Clay Cliffs. Znakom zmeny je aj to, že v hlinenom chodníku je celý čas otlačený dezén pneumatiky terénnej motorky.


Na pláži ir-Ramla sa odpájame na asfaltku, keďže aj podľa Stravy je pobrežie nepoužívané na chôdzu. Cez okraj mestečka In-Nadur sa dostávame do, nazvime to, záhradkárskej oblasti a popod skalné bralá prechádzame nad pláž Dahlet Quorrot Beach. Tu je podľa máp ďalší wild camp a keďže sa začalo zvečerievať, sme rozhodnutí niekde to tu ukončiť. Pod cestou vidíme malú plošinku so stolom z paliet, asi 10 metrov od kamienkovej pláže. Nikde ani nohy, a tak vypíname hodinky a zliezame.


Okamžite rozkladáme veci, vybaľujeme a zliezame k moru. Najskôr kontrolujem z brehu stav medúz a keď žiadnu nevidím, ideme do vody. Tieto súkromné nahé kúpania a ešte na takomto mieste majú svoje čaro. Keď vychádzame z vody, zbadám potkana, ktorý behá po skalách a dochádza nám, že to môže byť problém.

Potkanov sme inak videli v krajine a pustatine pomerne dosť. Neriskujeme nájazd hlodavcov a aj s batohmi sa presúvame o pár metrov vyššie, na malú rovinku tesne pod cestou. Nejakí domáci tu má rozostavaný prístrešok, ale žiadnu zákazovú ceduľu. Po zotmení teda rýchlo rozkladáme stan a snažíme sa zaspať, aby sme hneď na úsvite vyrazili ďalej.

Štvrtá etapa: Good morning, I'm so sorry ...

Noc bola ozaj ťažká. Kvantum komárov v stane a hustá premávka na ceste nad stanom nám veľa spánku nedopriali. O piatej sa budím na zvuk parkujúceho auta a hlasy. Po chvíľke je evidentné, že po plošinke okolo stanu niekto chodí. Čakám, že nám každú chvíľu niekto začne búchať na stan a vyháňať nás, ale nič sa nedeje. Stále iba kroky okolo nás.

Pozerám na Lenku, že kadiaľ ideme kráčať ďalej a ona pozerá na mňa, či som kompletný.

Budím teda Lenku a opisujem jej situáciu. Dohadujeme sa, že vyleziem zo stanu prvý a čo najúprimnejšie a najpokornejšie sa ospravedlním, asi majiteľovi? Idem teda von, zdravím sa, ospravedlňujem a vysvetľujem. Domáci pán sa iba usmeje a pokojne mi povie, aby sme spali ďalej, že on si tu iba bude robiť svoje, kým nie je horúco. Čakal som kadečo, ale toto ma ozaj veľmi príjemne prekvapilo.

Chceli sme každopádne začať čo najskôr, takže vylieza aj Lenka a začíname baliť. Popri tom sa domáceho vypytujeme na veci, ktoré sme videli na ostrove a nedávali nám zmysel, bavíme sa s ním o histórii, mentalite, zákazových ceduliach... Nakoniec veľmi príjemné a plodné ráno. Bonusom je, že domáci to miesto chystá pre pocestných, ako sme my. Buduje tam prístrešok, kde sa zmestí pár stanov. Síce bez toalety, ale aj tak na miestne pomery niečo úžasné.

Dnes končíme?

Keď sa asi po hodinke lúčime, slniečko už riadne hreje a my sa vyberáme ďalej smerom cez Dahlet Quorrot Beach. Znova kráčame po skalnatom pobreží, ale už sú to skôr platne ako bralá. Nachádzame krásne skalné okná a jaskyne a popod kamenný lom sa dostávame k St. Anthony´s Battery. Historická pevnosť, bohužiaľ, tak ako skoro všetky takéto miestne atrakcie „dočasne zavretá“. Myslím, že tu sa dá naplno využiť, že jednotkou dočasnosti je jeden „furt“.

V diaľke už vidíme premávať trajekty, a tak tušíme, že prístav nebude ďaleko. Znova prechádzame cez opustené pekné pláže, a tak využívam asi poslednú možnosť kúpať sa na „Adama“. Lenka mi z brehu iba závidí, a tak pomerne rýchlo končím a ideme ďalej. Zase sa objavili Salt pans a ako sa blížime k prístavu Mgarr, pribúdajú aj súkromné malé pláže a drobné rezorty.


Po chvíľke sme v prístave a s vedomím, že na trajekte je obchod, utekáme rovno naň, nech sme čím skôr na hlavnom ostrove. Až na trajekte si uvedomujeme, že je to iná loď, akou sme šli na Gozo. Nemá obchod, iba malý bufet. Pijeme teda posledné zásoby a vyjedáme zvyšky jedla.

Znova nás prekvapuje, ako rýchlo plavba prebehla a po 20 min. už stojíme znova v prístave Cirkewwa. Pozerám na Lenku, že kadiaľ ideme kráčať ďalej a ona pozerá na mňa, či som kompletný. Chodidlá má otlačené a lýtka sfarbené dofialova so spuchnutou kožou. Bolí ju každý krok. Asi som vyzeral veľmi skrúšene, lebo nakoniec teda súhlasila, že niečo ešte zvládne.

Šírava, Domaša, osada... ?

Vydávame sa teda ešte na pochod okolo poloostrova cez Ramla Bay a L-Armier. Príde nám to ako dovolenková destinácia pre miestnych. Sú to zhluky garáží, kadejakých búd, prívesov a starých, nepojazdných karavanov.

Trochu to na nás pôsobí, ako keby sme sa ocitli v osade alebo nejakom gete. Špinavé more, kopa ľudí a odpadkov, chaos. Začínam ľutovať, že sme sa sem vydali, na druhej strane - aj toto je Malta. Na vrchnom cípe polostrova nachádzame malé lesíky a v nich prvé oficiálne miesta na kempovanie. Pár domácich tu naozaj trávi víkend v tieni stromov.


Na Lenke začínam badať, že už ozaj končíme. Je hotová, všetko ju bolí. Dohadujeme sa teda, že ideme na prvú zastávku autobusu a smer Valletta. Bohužiaľ, na zastávku to máme ešte skoro 4 km, znova po rozpálenej asfaltke a ku koncu sa už vážne obávam, aby mi tam niekde neskolabovala.

Pri Costa Del Sol vypíname hodinky a oficiálne ukončujeme putovanie okolo Malty. Trochu ma to mrzí, keďže sa mi dnes išlo veľmi dobre, no riskovať ďalej nemá význam. To čo sme mali v pláne, sme prešli a dokonca omnoho skôr, ako som predpokladal.

Valletta

Autobus prichádza do pár minút a vezie nás cez celý ostrov až do centra Valletty. Jazda trvala necelú hodinku a v klimatizovanom buse Lenka trošku ožila. Vystupujeme v centre kúsok od kaviarne, ktorú sme si podľa recenzií vybrali na malé sladké osvieženie. Po pár metroch ale cez výklad „kebabárne“ vidím pult plný baklavy. V momente viem, že tam musím ísť, baklavu zbožňujem.


Meníme teda plány a sadáme na poriadny kebab s kávou a baklavou. Takto posilnení vyrážame na ubytovanie, ktoré by malo byť neďaleko. Bohužiaľ, na recepcii nás schladili a oznámili nám, že s nami počítajú až od zajtra. Kontrolujeme objednávku a ozaj. Zadali sme nesprávny dátum. Narýchlo teda zháňame niečo iné a po pochode pár uličkami sa konečne môžeme zložiť. Dokonca máme k dispozícii aj práčku, takže všetko prepotené a smradľavé ide hneď do nej.

Večer sa vydávame na ľahkú prechádzku na promenádu a okolo ostrova Manoel Island. Čítame si o jeho histórii a dôležitosti. Nanešťastie, aj tu je všetko historické a zaujímavé „dočasne zavreté“. Na ubytko prichádzame už úplne odrovnaní, a tak jediné, čo zvládam, je odháňať nenažraté prerastené komáre. Aj tak ma stihnú doštípať.

Piaty deň: Etapa po Vallette

Ráno sa príliš neponáhľame, plán je prejsť sa po meste a pozrieť si aspoň nejaké otvorené pamiatky. Znova schádzame na promenádu k Manoel Island a okolo prístavov sa presúvame do historického centra. Až tu zisťujeme, že Valletta ja vlastne iba malá časť tejto aglomerácie.

Nikam sa neponáhľame, snažíme sa ísť relatívne oddychovo. V malej pekárničke si kupujeme brunch, kŕmime holuby a cez námestie Pjazza San Publiju sa dostávame k City Gate. To je oficiálny vstup do Valletty. Prežívame malý šok, všade plno turistov a chaos.

Nepríjemné zistenie bolo, že tu majú fakt hladné komáre.

Prvú výraznejšiu zastávku máme v Katedrále sv. Jána. Vstupné nás trochu šokuje, ale vravíme si, že to asi bude stáť za to. Prvý problém máme hneď na vstupe, kde je bezpečnostná kontrola. Keď vidím, ako ľuďom pred nami kontrolujú batohy, obávam sa, či nás vôbec pustia dnu.

Strážnikovi v našom prípade nakoniec stačí vysvetliť, že nemám v batohu nič ostré okrem turistických paličiek a tyčiek do stanu a rovnako mu stačí vidieť, že tie 4 litre vody mám v PET a nie sklenenej fľaške. Púšťa nás ďalej, akurát batohy musíme mať z prednej strany. Ono sa to ľahko povie, ale skúšali ste niekedy niesť na bruchu veľký, ťažký batoh, ktorý vám siaha do polovice tváre a zároveň po piatich dňoch príšerne smrdí od potu?


Katedrála každopádne za to stála. Človek nemusí byť žiadny znalec, aby ho to ohúrilo a vidieť naživo diela od Carravagia sa tiež nepodarí každý deň.

Múzeum vojny

Následne sa len tak bezcieľne túlame po bočných uličkách a nasávame miestnu atmosféru. Na najvyššom cípe polostrova sa nachádza pevnosť St. Elmo. Konečne otvorená pevnosť a dokonca s múzeom vojny. Nevieme veľmi, čo očakávať, ale je to asi jediná pevnosť, kde sa dá legálne dostať, a tak ideme dnu.

Zaujímavou interaktívnou expozíciou sa postupne prepletáme cez pevnosť. Dozvedáme sa o rôznych historických etapách, nájazde Osmanov a aj svetových vojnách. Žasneme, keď zisťujeme, akú zásadnú úlohu Malta zohrala. Teda aspoň oni si to myslia. Rovnako s pousmiatím „zisťujme“, že aj studená vojna bola ukončená na Malte.

Ďalej nasledujú záhrady Lower a Upper Barrakka. Úprimne, nič ohurujúce to nie je, ale na mieste, kde nie sú stromy, je to príjemné spestrenie s pekným výhľadom.

Bolo to nečakané, intenzívne a zaujímavé

Keďže túlanie sa po meste je pre nás náročnejšie ako treking, začíname mať toho celkom dosť. Rozhodujeme sa ukončiť dnešný výlet a najkratšou cestou sa presunúť na ubytovanie. Dnes už máme booknuté to, kde sme chceli spať včera. Znova teda schádzame do prístavu a skratkou cez uličky sa predierame na dané miesto. Cestou ešte nakupujeme darčeky pre blízkych, znova si kupujeme kebab a o pár minút sme vyvalení v posteli.

Ráno odlietame domov, takže nás ešte čaká prehádzanie a potriedenie vecí v batohoch, aby na letisku všetko prebehlo hladko. Znova zápasím s komármi, na niektorých častiach tela to vyzerá, ako keby som mal kiahne.

Sumár

Nevedeli sme, čo od Malty čakať, bolo to rýchle a spontánne rozhodnutie. Po absolvovaní trasy sme o niečo múdrejší a plný zážitkov. Pre mňa bolo nepríjemné zistenie, že tu majú fakt hladné komáre. Pre Lenku, že je tu začiatkom júna fakt riadne teplo. Na tento druh aktivity sme si nevybrali ideálne obdobie, bežne bolo cez deň nad 30 °C. Tieňu si tu veľa neužijete. Lesy v podstate žiadne, stromy len sem-tam a aj to skoro vždy na pozemkoch so zákazom vstupu.

Malta je vo všeobecnosti pomerne rovinatá, nečakajte prevýšenia. Skôr je to o dlhých pochodoch. Turistika ako aktivita je tu v plienkach. Na hlavnom ostrove je trasa značená v mape v podstate z 90 % asfaltka cez vnútrozemie. Toto je únavne jednotvárne, povedal by som až nudné. Keď sa ale dostanete na pobrežie, je to iný svet.

Ostrov Gozo je na tom o dosť lepšie. Okolo celého obvodu ide trasa značená červenými bodkami a skoro stále idete popri mori. Užívate si výhľady a pri troche šťastia vás ochladí príjemný vánok od mora.


Pokiaľ ste vyznávači kúpania a pláží, vaše možnosti budú dosť obmedzené. Na kilometroch pobrežia nie je veľa miest, kde sa dá k moru bezpečne dostať a pláže sú pomerne ojedinelé. Zato plné ľudí.

Pred cestou sme všade čítali o problémoch s vodou. Nemajú jej prirodzený zdroj, vo verejnej sieti sa používa odsolená morská voda. Vraj chutí zvláštne a často sú z nej tráviace problémy. Neodvážili sme sa riskovať - kupovali sme len balenú vodu.

Nakúpiť sa dá skoro v každom meste, občas ale treba zájsť viac do centra a treba sledovať otváracie hodiny. A skoro na každej pláži, resp. na parkoviskách pri atrakciách sú bufety. Tam sa rovnako voda dá kúpiť. Aj tak som jej ale štandardne nosil 4 - 6 litrov. V tom teple som si nedovolil riskovať jej nedostatok.

Trasa

Naše putovanie okolo Malty sme zavŕšili na čísle 110 km za necelé 4 dni. To mi s odstupom času a na klimatické podmienky príde celkom slušné. Posledné dva dni sme ešte nachodili cca 26 km po Vallette. Celkové prevýšenie bolo iba cca 2 800 m.

Putovanie sme začali pri Wied Iz-Zurrieg a po južnej časti ostrova sme prešli až do prístavu Cirkewwa. Následne okolo celého ostrova Gozo a putovanie sme ukončili po návrate na hlavný ostrov pár km okolo polostrova vo vrchnej časti.

Ľudia

Maltu si dovolím označiť za obrovskú multikultúrnu spleť. Skutočne tu nájdete celosvetový mix, ale všetci sa hrdo označujú za Malťanov. Náš „nový kamoš“ nám to pri rannom rozhovore vysvetlil jednoducho. Malta bola historicky dlhodobo pod rôznou nadvládou. Veľa ľudí odišlo do sveta. Následne, po získaní samostatnosti, sa ľudia a ich potomkovia začali vracať, ale už aj s rodinami z rôznych kútov sveta. Mňa na tom fascinovalo hlavne to, ako spolu tieto rozmanité kultúry dokázali vychádzať a tvoriť jeden národ.

Na druhej strane, každý si ohradzuje svoje prázdne opustené pozemky a ruiny a ľahko vás môžu brať za nepriateľa už len pri vstupe na ne. Po krajine sa všade povaľujú nábojnice do brokovníc. Majú tu krátku, ale intenzívnu loveckú sezónu. Vtedy majú povolené loviť migrujúce vtáky. Ako jediná krajina na to dostali výnimku od EU - lebo „tradícia“. Ako sme sa dozvedeli, to je aj účelom malých kamenných búdok v krajine. Sú to lovecké posedy, medzi ktoré naťahujú siete.

Výbava

Poučený z výletu na Malorku som sa zbalil úspornejšie a na nižšiu hmotnosť. Za celý čas som použil jedny kraťasy a striedal som tri tričká. Samozrejme, pral som vždy, keď sme spali v hoteli, nie som prasa.

Topánky sa mi osvedčili ľahké, vzdušné, trailové (Lenka ich má tiež a nadáva na ne). Do nich som striedal dvoje turistických ponožiek (stredne hrubé, letné). Na prezutie som si zbalil žabky a staré ľahučké barefoot topánky.

Turistické paličky som používal asi 50 % času. Rozhodne neboli nutné, tu by som sa bez nich zaobišiel. Stan sme brali, nakoľko som vedel, že v prípade spania vonku sa budem chcieť skryť pred hmyzom. To sa aj osvedčilo. Spacáky sme mali letné a aj tak nám pod nimi bolo horúco. Karimatky už klasicky nafukovacie, je to iný komfort ako na pene. Varič sme nechali doma.

Kupovali sme si jedlo do ruky alebo pečivo a miestne olivy, syry, salámy,... Na navigáciu sme používali offline mapy.cz a trackovanie po trase cez hodinky. GPX súbory sme si naklikali dopredu sami. Aktuálne obaja používame GARMIN FENIX 6X a 7X.


Malta, bola si zaujímavá, miestami až krásna. Rozhodne si ťa budeme pamätať.

Mapky a GPX jednotlivých etáp:

• Prololog
• Prvá etapa
• Druhá etapa po trajekt
• Druhá etapa od trajektu
• Tretia etapa
• Štvrtá etapa
• Etapa po Vallette