Reportáž: Premiéra tímu MTHIKER na pretekoch Od Tatier k Dunaju

Tento 12. ročník štafetových pretekov sa tešil rekordnej účasti. Cieľovou bránou prebehlo v časovom limite 36 hodín 197 tímov a 4 sólo bežci. Tím MTHIKER bol medzi nimi.

Od Tatier k Dunaju je ako bežecký ekvivalent hudobného festivalu. Spíte na karimatkách, počúvate dobrú hudbu, ste s dobrými ľuďmi, iba sa nespotíte pri tancovaní, ale pri behu. Minulý víkend odštartoval 12. ročník štafetového behu Od Tatier k Dunaju a my sme boli pri tom. Poďte sa s nami pozrieť, ako to vyzeralo.
Ako prebieha príprava na Od Tatier k Dunaju?

Na to, aby ste sa mohli zúčastniť týchto pretekov, musíte byť schopní zabehnúť 3 x 10 km v rozmedzí 36 hodín. To však nie je všetko. K týmto pretekom patrí aj dôkladná príprava logistiky, ubytovania a skladania tímu.

Musíte mať teda 6 alebo 12 zdravých bežcov alebo bežkýň, dve dodávky alebo tri osobné autá. Ak štartujete skoro ráno v sobotu, je potrebné aj ubytovanie v blízkosti štartu a dôkladné preštudovanie úsekov či komplikovaných odovzdávok.

Aj tieto okolnosti robia štafetový beh lákavejším, keďže o umiestnení v rebríčku rozhodujú aj logistické faktory.

Prvý úsek - Jasná - Pavčina Lehota

Tento rok sme poskladali tím MTHIKER, ktorý je aj mediálny partner. Už som sa nehanbila postaviť na štart s mojím cyklistickým opálením, keďže nás bolo v tíme až 7 cyklistov. Nebola som teda jediná s opáleným „ombré”. Na tento ročník som si naordinovala bežecký profil č. 1, keďže už dlhšie snívam o tom zbehu z Jasnej.


Štartovali sme od hotela Sorea v Jasnej, prvý kilometer bol po lesnej časti, na ktorom moje tenisky s karbónovou podrážkou vyslovene plakali. Tu ma obehli dvaja bežci, ktorí si na túto časť zvolili lepšie tenisky. Avšak hneď ako prišiel asfaltový zbeh, obom som začala dýchať na krk. Na prvých úsekoch je ešte vidina bežcov nízka, takže sa nie je veľmi s kým naháňať.

Čakali nás búrky, dážď, krúpy, dusno a teplo v rôznom pomere.

Tak ako má svoje výzvy úsek číslo 4, 7, či 8 (náročné prevýšenia), tak majú svoje výzvy aj úseky č. 1 a 5 - v jednoduchosti, naklesajú to, čo sa inde nastúpa. Aj preto majú tieto preteky svoje čaro. Vďaka rôznorodosti úsekov na ne viete napasovať aj rôznorodé typy bežcov s rôznymi preferenciami.

Niekde v polovici úseku mi začalo pršať a tenisky začali naberať na hmotnosti. Tesne pred odbočkou na Pavčinu Lehotu som už mala celkom dosť. Tu som zabudla na to, že úsek končí jemným stúpaním. Sklon cesty som na tele cítila a nejakým spôsobom som sa na odovzdávku dotackala.


Prvý úsek za mnou. Snažila som sa ešte pár metrov vychodiť, vydýchať a zmierniť tep. Tento rok som si vyskúšala aplikovať tipy od fyzioterapeutky Eriky, o ktorých som písala v článku - konkrétne som si po prvom úseku namočila nohy do studeného potoka a dala som si kompresné ponožky. Vďaka týmto tipom som mala čerstvé nohy aspoň na ten druhý úsek.

Búrka, krúpy a bežci na trati

Tento ročník OTKD nás obzvlášť potrápil podmienkami. Búrky, dážď, krúpy, dusno a teplo v rôznom pomere a poradí nás prenasledovali od štartu až do cieľa.

Ja som zmokla už na prvom úseku a potom prišla ďalšia vlna, keď nášho bežca č. 4 chytila búrka s krúpami. A to mal jeho najťažší úsek - 10 km a 500 výškových metrov. Stále hore. V daždi a v krúpoch. On je však asi postavený z ocele a vybehol to v parádnom tempe aj napriek týmto podmienkam. Keď sme naňho hore na Železnom čakali, jeden známy mi povedal, že im pred auto padol strom a že ho štyria odpratávali z cesty. Dúfam teda, že sa na úseku nikomu nič nestalo.

Po dobehnutí všetkých bežcov z nášho auta sme si dopriali zaslúžený obed v Banskej Bystrici a pomaly sme sa presunuli na Stráže, kde sme mali preberať štafetu opäť my.

Druhý úsek - Stráže - Hronská Dúbrava

Na tento úsek som sa veľmi tešila, slnko už začalo hlásiť večierku (všetkým ostatným, okrem nás, bežcov). Ja som však ešte reflexné prvky mať nemusela. Našťastie. Nerada behám s vestičkou.


Na týchto pretekoch je zaujímavé sledovať, ako pred prvým úsekom mám ešte energiu na rozbehanie a dynamický strečing, na druhom úseku zvládam už iba dynamický strečing a na treťom si hovorím, že sa rozbehám na prvých kilometroch úseku.

Pred týmto behom som sa teda zvládla ešte dynamicky rozcvičiť a bola som pripravená na prebratie prepoteného trackera. Ani som sa nenazdala a už som bežala. Na trati som už videla viac bežcov, ako na prvom úseku, a tak ma to motivovalo ich predbiehať a zrýchľovať. Je to ako počítačová hra.

Prišla ma povzbudiť aj rodina zo stredného Slovenska. Držali krásne transparenty s mojím menom. Cítila som sa ako cyklistka na Tour de Femmes, len som bežala. Táto trasa vo mne vyvolávala veľa spomienok, keďže som tento úsek už raz behala pred pár rokmi za zraneného bežca a minulý rok som tade išla na pretekoch Race through Slovakia.

Prebehla som cez lávku pri Hronskej Dúbrave a vedela som, že ma čaká už iba pár posledných metrov. Videla som parkovisko plné dodávok a tabuľu označujúcu odovzdávku. Ostatné spomienky na dobeh ostávajú zahmlené.

Čas na spánok v Komjaticiach

Aj keď sme boli unavení, zvládli sme prebehnúť neuveriteľných 345 km - spolu.

Spánok - alebo žeby nie? Tento ročník som si uvedomila, že som doteraz mala na OTKD šťastie a zatiaľ som vždy spala vonku za sucha. Avšak tento rok nás zastihol dážď a museli sme ísť spať do telocvične v Komjaticiach. V telocvični však bolo také teplo, že som sa prepotila viac ako na mojom prvom úseku. Vydržala som to tam teda hodinu a potom som sa presunula do auta, kde sa medzitým presunul aj spolubežec Romčo.


Dvaja z nášho auta „spali” pod strieškou na volejbalovom ihrisku, jeden to vydržal v telocvični a jeden na chodbe. Spánkom sa to asi nedá nazvať, ale bolo príjemné zavrieť oči aspoň na pár desiatok minút.

V Komjaticiach na nás čakala aj tejpingová stanica z fyzio.sk a MTHIKER stánok so SiS gélmi. Ja som si dala otejpovať lýtka a achilovku, keďže som jemne cítila preťaženie. Klasika, keď začnete behávať 3 týždne pred OTKD (zásadne to neodporúčam).

Tretí úsek - Komjatice - Rastislavice

Pevne som dúfala, že nebudem musieť bežať v reflexnej vestičke, ale moji premotivovaní spolubežci stiahli predpokladaný čas štartu môjho posledného úseku o 2 hodiny, a tak som namiesto o 7:00 ráno štartovala o 4:45. Malo to jednu výhodu - o pár stupňov menej. Z tretieho úseku mám už prirodzené výpadky. Na tempo som sa nepozerala, iba na kilometre, ktoré ubiehali pomaly. Bola to klasická rovinkárska etapa.


To, že som ja skončila môj posledný úsek, vôbec neznamenalo, že mám odvtedy voľno. Čakalo nás ešte šoférovanie na ďalšie úseky a následne do Bratislavy. Musím povedať, že to šoférovanie ma naozaj „doťuklo“ a v parku na Tyršovom nábreží som poriadne „odpadla”.


Zrazu ma niekto zobudil s tým, že bežec č. 12 sa už blíži k cieľu. Nejak som sa pozbierala a aj napriek tomu, že sme boli všetci unavení, zvládli sme spolu dobehnúť do cieľa, kde sme dostali krásnu medailu. Bude nám pripomínať chvíle, keď sme boli unavení, ale aj napriek tomu sme zvládli prebehnúť neuveriteľných 345 km spolu. Všetci sme k tomu prispeli, kúsok po kúsku, úsek po úseku. Vďaka snahe každého jedného bežca a bežkyne sa tím MTHIKER umiestnil na krásnom 26. mieste v kategórii ALL s časom 29:41:08.

Prečo by ste nemali chýbať na budúcoročnom OTKD?

Táto reportáž iba v krátkosti opisuje moju skúsenosť z tohto roku. Koľko bežcov, toľko skúseností a toľko rôznych zážitkov. Ak si aj vy chcete „napísať” vaše zážitky, určite si nenechajte ujsť budúcoročné Od Tatier k Dunaju. Tímový duch, nádherné úseky a spoločná radosť z prebehnutia cieľovou bránou vám dajú zážitky, na ktoré budete dlho spomínať.