Reportáž: UTMR – Preteky vo veľkých horách s intímnou atmosférou

Začiatkom septembra som sa zúčastnila krásnych etapových pretekov v Alpách a v tejto reportáži ti priblížim ich priebeh.

UTMR alebo Ultra Tour Monte Rosa je stomíľovka okolo masívu Monte Rosy, ktorý sa rozprestiera na hranici Švajčiarska a Talianska. Trasa ma okamžite nadchla, vysokohorský technický terén, ako to mám rada. Na 170 km a 11 600 v. m by som si však netrúfla, našťastie organizátori myslia aj na nás „ultra light“ a existuje možnosť túto náročnú trasu absolvovať na etapy.

Celý event zastrešuje 5-násobná víťazka UTMB Lizzy Hawker, ktorá svoj príbeh vyrozprávala v knihe Bežkyňa. Jej kniha, výstup na Castor a Pollux a beh na Monte Moro ma na tieto preteky pritiahli.

Štyri dni a tri noci v horských dedinkách

UTMR stage race je 4-dňové dobrodružstvo divokou prírodou obklopenou 4 000 metrov vysokými horami. Každý deň treba prekonať približne 40 km a prevýšenie 3 000 metrov. Tam, kde popoludní dobehneš, odtiaľ ráno pokračuješ, až kým sa neuzavrie celý okruh v dedinke Grächen.

Od prihlásenia sa vo mne bije túžba behať v tých vysokých horách s obavou z náročnosti.

Registrácia na UTMR nie je automatická. Musíš preukázať skúsenosti s vysokohorským terénom a mať odbehnuté buď etapové preteky, alebo horský maratón s prevýšením 2 000+ m pod 8 hodín. Kritériá spĺňam a o pár dní dostávam potvrdenie registrácie. Stačí už len uhradiť štartovné, nad ktorým chvíľu váham. Predsa len je o niečo vyššie, než som zvyknutá utratiť za podobné výlety.

No treba brať do úvahy, že okrem bežných prevádzkových nákladov zahŕňa aj ubytovanie s polpenziou (napr. aj v nablýskanom Zermatte, kde bežne nechodím práve kvôli drahote), logistiku a presun batožiny.

Ako pripraviť nohy na 4 dni behania v technickom teréne?

Počas roka som si odbehla 2 preteky, ktoré majú s UTMR aspoň čiastočný súvis. Trojdňový etapák Sardínia Trail, ktorý ma slušne vytrestal a ukázal, aké náročné je pretekať niekoľko dní po sebe. A bonbónik Monte Rosa SkyMarathon, kde som mohla precítiť obrovské prevýšenie pohybom po ľadovci a nadmorskú výšku.


Zvyšok leta som odbehala v Tatrách, tatranský terén je ideálny simulátor technických alpských sediel. Postupne som zaradila 2-dňové výbehy polovičnej vzdialenosti a prevýšenia ako UTMR etapy, vďaka ktorým nohy silneli a telo si zvykalo na záťaž. Samozrejme, neobišlo sa to bez menších zranení a preťažení. Kto pravidelne beháva v Tatrách, vie, o čom píšem.

Predštartové analýzy a balenie

Týždeň pred štartom sa nabíjam pretekovou atmosférou na UTMB a dolaďujem už len psychickú prípravu. Od prihlásenia sa vo mne bije túžba behať v tých vysokých horách s obavou z náročnosti. Poučená zo sledovania UTMB, že akokoľvek sa pripravíš, keď nemáš svoj deň, tak to proste nejde, sa nastavujem na časové limity, vychutnávanie prostredia a občerstvenia a konverzáciu so spolubežcami.

Taktiku úplne nevytesňujem, treba rozumne dopĺňať energiu, neprepáliť hneď prvú etapu a hlavne nepodvrtnúť členok, s ktorým sa trápim celé leto. Túžba po finišerskej medaile je silná.


Povinná výbava je na UTMR bohatá, a keď porovnávam Paliho vestu na stomíľovku UTMB, zdá sa mi, že mám toho viac. No beží sa v Alpách a najvyššie miesto trasy je v nadmorskej výške 3 295 m (sedlo Theodulpass). Podmienky teda môžu byť premenlivé a drsné. Okrem vodoodolného oblečenia balím zatepľovaciu spodnú a vrchnú vrstvu, bivakovacie vrece, čiapku, rukavice, bežecké retiazky na prechod ľadovcom. Čo ale povolené nie je, sú slúchadlá.

Výbavu dôsledne skontrolujú pri prezentácii. Páči sa mi prehľadný systém, každú vec vyložíš ku konkrétnej tabuľke a dobrovoľník ti vystaví skóre testu. Prešla som na plný počet bodov. V štartovom balíčku mám okrem čísla aj modlitebné vlajočky typické pre Himaláje (veľmi sympatické!) a informácie o ubytovaní. Na vestu mi pripnú GPS tracker a dostávam veľkú cestovnú tašku s logom UTMR, ktorá ma bude každý deň čakať v cieli. Teším sa z nej, dáva mi pocit, že idem absolvovať veľké preteky.

Etapa 1: Grächen – Zermatt, 35 km, 2 200 v. m

Všetky etapy štartujú ráno o 6:30. Prvá etapa je najkratšia a postupne sa bude pritvrdzovať. Alebo aj nie. Pred štartom prichádza správa, že etapa 2 sa nepobeží kvôli počasiu. Informácia, ktorá rozbíja pôvodnú taktiku.

Ja sa nechcem nechať strhnúť a strážim sa. No akonáhle začínam drieť do strmého kopca, počujem svoj tep, čo ma trochu znepokojí. Vytepila som sa dosť vysoko hneď na začiatku a to som ráno ani nezohnala kofeín. Asi to bude adrenalín, musím zvoľniť a nájsť rytmus. Osvedčí sa mi skialpový štýl, viac cez bedrá a nohy, menej ťahať na rukách.


Po krátkej pauze na Europahütte, kde je prvá občerstvovačka, ma čaká ozajstný „vrchol“ dnešného dňa. Najdlhší visutý most v Alpách, meria 494 metrov a visí 85 m nad priepasťou. Krásny a adrenalínový. Škoda, že veľké kopce sú skryté v oblakoch. Dnešná trasa je veľmi pestrá. Prebeh popod vodopád, mostíky, schody.

Moje predstavy o konverzácii so spolubežcami boli čistou utópiou.

Sedí mi aj strmý zbeh do Täschu. Tam je druhá a posledná občerstvovačka pred záverečným monotónnym terénom. Stále sa obzerám, či ma nedobehne iná pretekárka. Som safe až do cieľa, pribieham ako 6. žena. Cítim únavu, no už ma čakajú len samé príjemnosti ako potulky Zermattom, sauna, večera.

Etapa 2: Zermatt – Gressoney

Na tejto etape mi záležalo najviac. Prechod po ľadovci, romanticko-akčné fotky s majestátnym Matterhornom v pozadí, lahodné talianske espresso v cieli. Namiesto toho presun do štartu 3. etapy po ceste. Zamrzí to, no bolo správne etapu zrušiť, prechod cez ľadovec by bol nebezpečný. Už od rána sú búrky a vytrvalý dážď, vyššie sneženie s vetrom. Tak sa aspoň rozmaznám hotelovými raňajkami a dlhším spánkom.

Etapa 3: Gressoney – Macugnaga, 47 km, 3 200 v. m

Gressoney, Alagna a Macugnaga, 3 polomŕtve dedinky pod tými najkrajšími horami, každá v inej doline. Dnes nás čaká najnáročnejšia etapa a prechod cez 2 sedlá. V týchto kopcoch trénuje Franco Colle, bežecký gigant a rekordér TOR330, ráno prebiehame okolo jeho domu. Stúpanie do sedla Passo Salati (2 936 m) je dlhé, ale nie nepríjemné. Vynárajú sa slnkom zaliate štvortisícovky, priťahujú ma stúpať vyššie ku nim, čistá nádhera.

Etapové preteky sú pre bežcov, ktorí uprednostňujú kratšie vzdialenosti, no túžia odbehnúť dlhú trasu v horách.

Check-point v sedle je v budove reštaurácie, najradšej by som tam chvíľu zostala a kochala sa. Som ale nastavená mať etapu čo najskôr za sebou. Nasleduje dlhý zbeh do Alagne. V hornej časti je nepríjemný blatistý terén s kameňmi, kde viacerí padáme. No po pastvinách nad dedinou sa už beží super. Celá táto časť vo mne vyvoláva spomienkový optimizmus a ide sa mi aj vďaka nemu dobre. Príjemné pocity dotvorí usmiata Katka, ktorá dobrovoľníči na Rifugio Pastore, a ich úžasná štrúdľa.

Nad chatou začína iný svet, pribúda oblačnosť, hmla a to sa nezmení až do cieľa. Do sedla Passo Turlo (2 738 m) vedie starobylá ručne vybudovaná rímska cesta. Stúpanie je nekonečné, ide to ťažko a pomaly. Moje predstavy o konverzácii so spolubežcami boli čistou utópiou. Nikto nejde mojím tempom a na rozprávanie vôbec nemám energiu. Trápenie nekončí ani v zbehu, vlhké kamene sa šmýkajú, k tomu korene, prúdy vody. Nepočítam koľkokrát preskakujem potok a ten posledný sa už prekročiť nedá, brodíme sa nohami po členky vo vode.


Zbeh bol tak nebehateľný, až som si pri ňom oddýchla. Záverečné kilometre sa mi teda idú prekvapivo dobre a dokážem pridať. Namotivovala ma aj súperka, ktorú mám na dohľad a cítim, že na ňu mám. Po dnešnej etape som celkovo 7. žena, statočne vytrápená. Dnes už žiadne potulky, len relax a na večeru fantastické lasagne.

Etapa 4: Macugnaga – Macugnaga, 21 km, 1 400 v. m

Etapa, na ktorú som sa tešila najviac. Východ slnka v sedle Monte Moro so sochou zlatej Madonny, technický chodník s oceľovými prvkami, malebné údolie s tyrkysovými jazerami, veľkolepý dobeh do cieľa v Grächene a koniec utrpenia.

Počasie spred 2 dní ale spôsobilo, že dolina Saas Fee, ktorou sme mali dobiehať, nie je prejazdná a sme odkázaní na traily v Macugnage. Oceňujem, že Lizzy to nevzdala a natrasovala nám peknú trať aspoň s polovičnými parametrami. Po krátkom rannom slnku bol takmer celý beh v mrholení a premočených nohách.

Trasa vedie popri niekoľkých chatách, po pastvinách, horských chodníčkoch aj lese. Nestíham to úplne sledovať, do tejto etapy som sa rozhodla ísť naplno, zainvestovať všetky posledné sily a zabojovať o víťazstvo vo vekovej kategórii. Napriek podvrtnutému členku a krátkemu zablúdeniu sa to podarilo. UTMR stage race uzatváram ako 6. žena a 1. žena nad 40 rokov.


Do veľkolepého cieľa v Grächene sa presúvame po ceste a paradoxne na opačnej strane kopca celý deň svietilo slnko. Nevadí, aj keď všetko nešlo podľa plánu, bolo to jedno veľké dobrodružstvo.

Výhody a nevýhody stageových pretekov

Pre mňa najväčšou výhodou je, že sa beží za denného svetla a v noci môžem spať. Býva sa v horských dedinkách v pohodlných hoteloch, kde sa dá dobre najesť a stretnúť s ostatnými pretekármi. Etapové preteky sú dostupnejšie pre bežcov, ktorým viac sedia kratšie vzdialenosti, no túžia odbehnúť dlhú trasu v horách. A dajú sa absolvovať aj vo dvojici, hoci preteká iba jeden. Stačí, ak sa tvoja polovička prihlási za dobrovoľníka, ako sme to urobili my, a celý priebeh aj ubytovanie môžete zdieľať spolu.

Nevýhodou je závislosť na počasí, ktoré musí vydržať viac dní, inak sú etapy ohrozené. A akokoľvek lákavo vyzerajú raňajky, nesmieš to s nimi prehnať.

UTMB vs. UTMR

V priebehu 2 týždňov som mala možnosť zažiť obe preteky, i keď z inej perspektívy. Rozdiel v jednom písmenku v realite znamená oveľa viac. UTMR je veľmi dobrou alternatívou pre tých, ktorých nevyžrebovali na UTMB a nechcú sa vzdať stomíľových plánov.

UTMR ponúka alternatívu, ktorá je menej veľkolepá z pohľadu organizácie a divákov a má skôr komornejšiu atmosféru, viac improvizovania. No z pohľadu hôr je možno veľkolepejšia ako UTMB, má väčšie prevýšenie, je technickejšia. Kto teda preferuje drsnosť hôr pred behateľnými terénmi či pokoj pred davmi, na UTMR to určite nájde.