Behať či nebehať - „Skončili sme, jasná správa…“ (10. časť)

„… proč o tebe zakopávám dál?” Až na to, že u mňa nebolo osudným zakopnutie, ale tradičný slovenský výmoľ.

Nebudem s pravdou otáľať a priznám, že výzvu som tento mesiac porušila a rozhodla sa ju ukončiť. Posledných 10 mesiacov som sa každých pár dní zamýšľala nad tým, aké mám šťastie, že som neochorela a že aj keď sa mi podarilo ublížiť si (väčšinou mimo mojich behov), nebolo to nič tak vážne.

Moje vízie boli optimistické a ja som verila, že sa mi výzvu behať každý deň počas jedného roka podarí splniť. Raz to však prísť muselo… Či?

Ja mám teda šťastie…

Osudným mi bol 20. september - deň 299 mojej výzvy. Bol to piatok, na návštevu prišla kamarátka. Povedala som si, že večer pôjdeme vyvenčiť psov a ja si pri tom nejaký ten kilometrík pobehám. Kým sme sa „dokopali” ísť von, bola už tma. Nič to - veď máme čelovku! A keďže som chcela behať, na hlave skončila mne.

Išli sme vychádzkovým krokom (k behu som sa poriadne ešte ani nedostala) po ceste, ktorou často nechodím behať, kecali sme, keď tu zrazu priateľ (ktorý s nami tiež bol) vraví: „Pozor, auto.” Ja som sa obzrela, urobila krok, niečo puklo a bola som na zemi. Prvé čo mi napadlo? „Ajajaj, 12. októbra mám preteky.”

Šťastie v nešťastí?

Víkend som teda za pomoci octanovej masti a oddychu predýchala, bolesť pretrvávala, no našťastie som na nohu mohla ľahko stupiť a aj keď bola trochu opuchnutá, nebolo to tak zlé ako niektoré fotky na internete. Po krátkom googlení som usúdila, že aj keď niečo nie je v úplnom poriadku, mohlo to byť aj horšie.

V pondelok som teda išla k doktorke, ktorá tiež usúdila, že to mohlo byť horšie. Keď som jej povedala o mojej výzve a plánoch zúčastniť sa GARMIN behu Súľovskými skalami, jej odpoveď bola jasná - do pretekov radšej nebehať vôbec. Jej odporúčanie bolo vynechať aj preteky, odhadovaná doba liečby je viac ako 4 týždne… a moje preteky sú takmer presne 3 týždne od dňa zranenia.

Po mojom sklamanom výraze doktorka dodala, že ak na ne predsa len pôjdem, mám si nohu dobre obviazať a pripraviť sa na popretekovú bolesť.

Musela výzva skončiť?

Viackrát som v predošlých článkoch spomínala, že táto výzva sa mi zapáčila aj z dôvodu, že jedným z „pravidiel” bolo aspoň niečo odbehnúť - a teda napríklad aj len pár metrov. Keď som to deň po úraze povedala priateľovi a kamarátke, ktorí ma ratovali a večer predtým „dávali dokopy”, ich pohľady hovorili za všetko. „Neblázni.”

Ja som si však hovorila, že čo ak to nie je vyvrtnuté? Čo ak kvôli jednému dňu bolesti preruším výzvu? Som tak blízku k jej splneniu…”

Keďže preteky, ktorých sa veľmi túžim zúčastniť, sú na dohľad, bolesť, aj keď sa zmiernila, pretrváva, a varovné slová doktorky sú jednoznačné - od výzvy som upustila. Povedala som si, že tých pár metrov momentálne nestojí za riskovanie komplikácií. A prišlo mi vtipné silou mocou sa snažiť počas nasledujúcich týždňov do Stravy alebo tabuľky zapisovať pármetrové behy.

Tie v mojej hlave boli určené na prípady, kedy by som bola možno 1 - 2 dni v teplotách alebo mentálne na dne. Určite by boli veľmi dôležité v prvých týždňoch či mesiacoch výzvy, kedy by boli kľúčové pre vývin zvyku. Teraz? Po takmer 10-tich mesiacoch a pred prípravou na prvé preteky? Za to zdravie nestojí. A je dobré vedieť, kedy je lepšie skončiť.

Prehľad septembra

Pred úrazom som behala relatívne normálne, bolo viac slabších dní aj vzhľadom na počasie, ktoré sa druhý týždeň zvrhlo. Mojím plánom bolo sústrediť sa na viac behov dlhých okolo 5 - 6 km, trénovať viac zložitejších trailových behov a tiež zaradiť väčšie prevýšenie, aby som sa lepšie pripravila na spomínaný GARMIN beh, kde je prevýšenie 500 m.


V mojich článkoch som spomínala aj dm ženský beh, ktorého reportáž z minulého roka vo mne vlastne vzbudila chuť začať behať. Chcela som sa ho zúčastniť, no nakoniec sa mi kvôli nedorozumeniu ani nepodarilo registrovať. Asi to bol osud, lebo tak či tak sa konal deň po mojom úraze. Bola na ňom však Lucka, ktorá o ňom napísala aj reportáž.

Čo ďalej?

Po konverzáciách nielen s doktorkou, ale aj známymi som dospela k záveru, že zdravie je dôležitejšie. Liečba vytknutého členka trvá väčšinou viac ako mesiac - ja som bola v pohybe celý rok a moja diagnóza nie je tak vážna, takže teoreticky by som mohla byť v pohode aj skôr… Aspoň to si hovorím, aby som si udržala optimizmus.

Zatiaľ je plánom oddych a pár dní pred pretekmi si pôjdem skúsiť zabehať. Tento testovací beh rozhodne o tom, či na preteky pôjdem, alebo nie. Ak sa mi to podarí, určite potom spíšem, ako to prebiehalo.

Určite by som rada ešte aspoň do jedného článku spísala, čo mi táto výzva dala, pretože som za ňu veľmi rada. Odkrojila som si poriadny kúsok a bolo veľa dní, kedy sa mi naozaj, ale naozaj nechcelo. No pozrite, ako ďaleko som sa dostala. Nebyť tohto zranenia, na deň číslo 365 by som sa určite dostala.


Dni po úraze som sa cítila veľmi previnilo. Bolo pekne a mňa to neskutočne lákalo ísť behať. Po tak dlhom vykonávaní činnosti každý jeden deň je ťažké prestať. Až mi celé telo brnelo od chuti ísť von. Nebyť priateľa a kamarátky, ktorí mi vraveli, že zdravie je dôležitejšie a že prerušenie výzvy nie je koniec sveta, zrejme by som prebehla aspoň pár metrov…

Pravdou však je, že od úrazu som zatiaľ nebola schopná obuť si topánky, a teda týždeň (v čase písania článku) už žijem v crocsoch. Na fotenie dramatických fotografií do článku som sa odvážila na voľne zaviazané „číňany".

V hlave už sú plány na ďalší rok

Na koniec výzvy som sa vskutku celkom tešila. Počasie je na jeseň vrtkavé a tešila som sa na dni, kedy bude škaredo a ja budem celý deň leňošiť doma s vedomím, že nemusím behať ani hore-dole po chodbe. Ale teraz, keď je tento oddych nanútený, ťahá ma to hýbať sa...

Preto už plánujem a obzerám akcie, na ktoré chcem určite budúci rok ísť. A možno ešte aj tento… Ach, uvidíme.

Sklamanie z prerušenia výzvy je čerstvé a ja vlastne ani nemám na záver slov. Dúfam, že sa mi do pretekov polepší dosť na to, aby som sa mohla zúčastniť - čas, za ktorý trasu odbehnem, ma vôbec trápiť nebude - a že čoskoro budem zas môcť behávať. Rada si v komentároch prečítam skúseností iných s vytknutým členkom či inými zraneniami, ktoré prišli v ten najnevhodnejší čas.

Držte sa a držte mi palce, aby som do pretekov bola schopná behať.

P.S. Dúfam, že dramatické fotky vám na tvári vyčarili aspoň malý úsmev.