Moja cesta k ultra - ako som objavila krásu dlhých behov

Ako sa zo 150 metrov behu s tromi prestávkami stane 100 km dlhé ultra? Trvalo to niekoľko rokov, kým mi ultra zmenilo pohľad na beh ako taký, posunulo moje vlastné limity a aj mňa ako človeka.

Ultrabeh je veľmi špecifická športová aktivita, ktorá sa možno viac zakladá na mentálnych schopnostiach. Je to o siahnutí si na dno, aj keď po každom ultra si uvedomujem, že to dno je ešte nedohľadne. Ľudské telo je totiž nevyčerpateľnou studnicou možností.

Bežecké počiatky

Všetko to začalo nevinne v marci roku 2012. Obula som si plátenky, tepláky a išla u nás v Trebišove na hrádzu. Mala som 17 rokov a nadváhu. Nevenovala som sa trvalo žiadnemu športu, pohybu, ale chcela som to zmeniť. Prvýkrát som odbehla 150 m s tromi prestávkami a skoro si pritom vypľula pľúca na dlaň. Myslela som, že zomriem. Na druhý deň som tam však bola opäť. A potom zas a znova. Hrádza sa stala miestom, kde som každý deň prekonávala samú seba.

V tom roku som zabehla mojich prvých 5 km a tuším aj 10 km. Schudla som, občas trénovala dvojfázovo, občas tréning vynechala. Neskôr som skúsila jednu polmaratónsku dĺžku, potom druhú. V roku 2019 som si zabehla 21 km aj vo Philadelphii v USA. Za tie roky som sa na polmaratónoch nezlepšila ani o minútu. Celý beh som brala skôr ako relax, psychohygienu. Nejako sa vo mne neprebudila myšlienka na dosiahnutie vlastných rýchlostných či vzdialenostných cieľov. Dva roky dozadu sa však veľa zmenilo.

Nové bežecké výzvy

V marci roku 2022, na 10. výročie svojej bežeckej „kariéry”, som sa rozhodla zabehnúť z Pezinskej Baby na Kamzík a dole do centra Bratislavy. V tom čase som v Bratislave žila a trošku laškovala s trailovým behom. Mať bratislavské lesy tak blízko mi dalo možnosť iného typu tréningu. Pomaly som zvyšovala kilometre aj prevýšenia. Po zabehnutí Baba - Kamzík vo mne explodovalo nadšenie - 29 km, + 650 m. Niečo neopísateľné, silné, motivujúce.

Trailový beh občas bolí

Kde sú hranice? Začalo ma to zaujímať až do takej miery, že som sa zapísala na Plesnivec Skyrun v septembri toho istého roka. Cesta sa však občas skomplikuje, nie je tak? V júni som schytala COVID19 a do polovice júla nezabehla ani kilometer. Po zvyšok leta som odmietala večerné pivká s kamošmi, len aby som mohla trénovať. Asi to nestačilo. Realita na pretekoch bola krutá. Do Kopského sedla som šla turisticky. Zbeh a následná rovinka ma zničili.

Eufória z ultra opadla. Bolelo ma celé telo, hlava aj duša.

Na posledných 8 km asi nikdy v živote nezabudnem. Na striedačku som plakala, kráčala, bežala. Boleli ma členky, kolená aj bedrá, hučalo mi v hlave. Inak tieto preteky sú nádherné a odporúčam ich všetkými desiatimi! Po dobehnutí do cieľa, kde ma čakali kamoši a sestra, som na všetku tú bolesť hneď zabudla.


Niekde vo mne sa však niečo zlomilo a povedala som si, že toto nie je pre mňa. Vrátim sa k pohodovým 5 - 7 km denne po rovinkách.

Bežecké stretnutie, ktoré ma nasmerovalo k ultra

Ako to však býva, na ceste životom stretneš rôznych zaujímavých ľudí. Nejak tak po ceste som stretla aj Davida. Nevinné stretnutie, ktoré ma hodilo do nových vôd. Pamätám, keď mi prvýkrát rozprával o ALS behu na Kozí kameň. Pre mňa čistá utópia. Boli sme si za tmy zabehať na Bielom kríži, a to bol môj prvý beh s čelovkou na hlave. Aj som sa pri ňom dobre vykotila, ale iné som chcela...

David mi opisoval ultra akoby o nič nešlo. Nech to skúsim a utvorím si sama obraz o tomto športe. Ja som si v tom čase ani len nedovolila pomyslieť na niečo dlhšie ako 30 km. Prišlo mi to ako nemožná vec, ale dostala som chrobáka do hlavy.

Moje prvé ultra

Nakoniec som sa na ALS Kozí kameň s parametrami 45 km/+ 1 800 m prihlásila. Zodpovedne som začala trénovať, ale… Na nový rok som ochorela a choroba ma skolila až nezvyčajne silno. Pri prvom behu po vyliečení som mala pocit, akoby som bola späť v bežeckých počiatkoch. Napriek všetkému som to skúsila, veď sa behalo až v marci. Dobehla som v časovom limite! V cieli mi od šťastia aj slza vyšla.


Počas tohto neuveriteľného bežeckého výkonu som stihla prehodiť pár slov s jedným z bežcov, s Petrom. A tu pokračuje „story of my run“. Peter je človek, ktorého tiež chceš stretnúť na svojej ceste k ultra. Po behu sme sa skontaktovali cez Stravu. Taká klasika, čo ako beh, život… otázka k otázke a zrazu ideš na Zázrivské pobehaňä? Čo to je? Netušila som.

Povedal, že to organizuje zaujímavý eko bio raw pár a keďže takto ma volá aj moja sestra, neváhala som a rozhodla sa podporiť ich akciu. Prihlásila som sa na kratšiu trasu. Viac-menej opäť sama, a preto som pár dní pred odchodom zháňala odvoz cez ženskú bežeckú skupinu Trailistky. Opäť ďalší gamechanger. Ozvala sa mi Peťka, že idú s kamošom Martinom, nech sa pridám. V aute s nimi som sa cítila maličká, pozorne som počúvala ich rozhovory o plánovaných či absolvovaných behoch.


Inak Zázrivské pobehaňä som prežila, ale boli veľmi bolestivé. Eufória z ultra opadla. Na 43 km + 1 650 m som dostala toľko faciek. Trápila som sa skoro od začiatku, zle som jedla, pila. Bolelo ma celé telo, hlava aj duša. Uvedomila som si, že som tam sama, aj keď som mala pocit, že každí sa baví s každým. Ultra komunita je fakt krásna, ale trvá, kým do nej zelenáč aspoň trošku zapadne. Dobehla som do cieľa, ale postupne zo mňa opadol ošiaľ s názvom ultrabeh. Samozrejme, len na chvíľu, lebo… lebo Martin.

Kľúčové je stretnúť správnych ľudí v správny čas

Pre zmenu Martin mi začal rozprávať o Rusínskej 66. Skoro nič na tomto behu dlhom 74 km s prevýšením cca + 2 500 m ma nelákalo, snáď iba to, že sa behá na mojom milovanom východe. V posledný deň registrácie ma zlomil a prihlásila som sa. Celú polepenú ma deň pred pretekmi otec doviezol do Stropkova. Neverila som, že to idem ozaj skúsiť. V deň tohto šialenstva som dostala menštruáciu a spojenie tohto dlhého behu a menzesu mi prišlo ešte viac nemožné. Ešte ani behať som nezačala a už ma boleli kríže, cítila som sa nekomfortne.


Avšak, musím priznať, že Rusínsku 66 som si ozaj užila. Jedine 10 km pred koncom ma vystrašil tlak na hrudi, ktorý som nevedela zadefinovať. Dostávam infarkt alebo som opäť niečo podcenila, či prehnala? S odstupom času som to pripísala nadmernému príjmu koly alebo ako vedľajší účinok väčšieho prísunu magnézia.

Inak Martin ma čakal v cieli so šampanským v ruke a život bol v ten večer nádherný. Ten príval energie, aj keď telo bolo do nitky vyžmýkané, bol neopísateľný. Na druhý deň som očakávala bolesť celého môjho človeka, ale nič neobvyklé sa nedialo. Musela som len dospať vyčerpanie. Proste Rusínska 66 mi sadla!

A čo tak skúsiť stovku?

Po odbehnutí 75 km nastal zlom. Rozmýšľala som… stovka je už priveľa, aj keď by zapadla do môjho pomalého ultra progresu. A tak, ako som zvažovala, prepočítavala, kalkulovala, tentokrát som si sama povedala, že do toho pôjdem.

Posledné preteky sezóny pod záštitou SlovakUltraTrail bola Javornícka 100. Na ňu som sa teda prihlásila, aj keď nájsť odvahu mi trvalo pár dní. Radila som sa aj s Peťkou, či si myslí, že je to v mojich silách. Chápeš? Ja som sa pýtala niekoho iného, či to dokážem. Takto veľmi som si neverila. Po prihlásení som však zistila, že som 17. náhradník. Tak teda nič... 17 je veľa. Aj keď? Netuším, ako sa to stalo, ale do týždňa som dostala e-mail, že si môžem zaplatiť štartovné. Celá vyklepaná som to spravila a čakala na deň D.


Na štarte som stretla pár kamarátov. Kamarátov z ultra! Stála som tam a neverila, že tento rok takto vypálil. Na začiatku som sa neodvážila pomyslieť ani na 30 km a teraz idem bežať 100 km a zdravím sa s inými bežcami. Fakt milujem život!


Javornícka 100 bola krásna. Spätne, keď na ňu spomínam, nemôžem nič iné, ako sa usmievať. Jesenné Javorníky, ranná zima a para vychádzajúca z úst pri každom výdychu. Krásni ľudia bežiaci za rovnakým cieľom, bojujúci o to isté, aj keď na inej úrovni. Stovku som zabehla za 19 hodín a 48 minút.


Pre niekoho je to pridlho, pre iného zas nepredstaviteľné. Pamätám si, že po dobehnutí som bola tak unavená, že som nemala žiadne emócie. Tie prichádzali až postupne. Počas behu som zle jedla a pokazila si trávenie. Spamätávala som sa z toho nasledujúcich pár dní. Zaujímavejšie však bolo vrátiť sa do mentálneho normálu.

Vďaka ultra som si začala viac dôverovať, vážiť si svoje telo, viac ho trápiť, ale aj hýčkať.

Myslím, že po dobehnutí mi hormóny vyskočili do výšin, avšak nasledujúce dni tak extrémne klesli, že mi to spôsobilo nechuť k všetkému, depresiu, prázdno. Zrazu som nevedela, čo mám robiť so svojím životom. Po cca týždni som sa však spamätala a opäť sa vrátila do starých koľají. Šťastné pocity z dosiahnutého úspechu však zostali so mnou.

Nie každý ultrabeh končí v cieli

Ultrabeh však nie je len o dokončených pretekoch, ale aj o tých, ktoré končia DNF (did not finish). Tento rok som sa postavila na štart jediného ultra Leteckej stovky a nedokončila ho. Už ani neviem konkrétnu príčinu, lebo teraz mi to príde, že by to šlo, ale tam ma vtedy rozbolel členok, strašne ma bolela hlava a mentálne som sa nastavila na predčasný koniec. Nevidela som zmysel. A tak som sa po 64 km vzdala. A aj keď sa porážka priznáva ťažko, voľajako som sa spamätala a prestala si to po čase vyčítať. Tak to malo byť. Veď všetko sa deje pre niečo.

Dosiahnutie nových životných hodnôt vďaka behu

Aj keď momentálne nie som prihlásená na žiadne preteky, užívam si behy v horách naplno. Nikdy nehovorím nikdy, ale asi ostanem tým pomalým bežcom, čo nebude zbierať medaily, ale radšej si fotiť ranné opary, západy slnka a začínať behať vtedy, keď tí najrýchlejší sú už dávno v cieli.


A tak na záver len skonštatujem, že vďaka ultra som si začala viac dôverovať, vážiť si svoje telo, viac ho trápiť, ale aj hýčkať. Zlepšil sa mi vzťah k jedlu. Stretla som zaujímavých a veľmi inšpiratívnych ľudí. Vlastne ultrabeh mi zmenil pohľad na to, čo môže byť normálne. Zabehnúť ultra je šialený, ale silný a obohacujúci zážitok, po ktorom človek už nikdy nebude ako predtým.