Tatranskou lezeckou klasikou na Voliu vežu - Štáflovka

Tatranská klasika za príjemných V UIAA s vyborhákovanými štandami? Tu nie je kde váhať. Zaspomínaj si so mnou na slnečné augustové dni v našich najmenších veľhorách.

Nádherná žula, perfektná predpoveď počasia a chuť viacdĺžkovať. Takáto kombinácia nalákala v jeden augustový víkend na tatranské skaly nejedného lezca. Otázkou zostávalo, ktorú cestu si vybrať. Ja som preferovala niečo s jednoduchšou orientáciou na skale. Ideálne aj s nejakými staršími, ale použiteľnými skobami.

Odporúčaná mi bola práve Štáflovka, ktorá mala mať dokonca sem-tam aj lepený borháčik. Teda, konkrétne som našla jeden jediný, nerátajúc štandy, ale aj ten vrchovato postačil (a potešil).

Lezecká cesta má najťažšie úseky obtiažnosti V- UIAA, a teda je vhodná aj pre stredne pokročilých lezcov. Samozrejme, treba brať do úvahy, že napriek lepeným štandom ide o cestu tradičnú, kde je potrebné dokladať vlastné istenie. A nezabúdať na to, že pre pohyb mimo turisticky značených chodníkov je potrebné byť členom Jamesu.

Nástup od Chaty pri Popradskom plese k stene trvá okolo 2 hodiniek, čo je skrátka paráda. Slovo dalo slovo a ani som sa nenazdala, už som funela stúpajúc chodníčkom k Veľkému Žabiemu plesu Mengusovskému. Ale, tu už trochu predbiehame. Poďme pekne od začiatku, k mojej tretej tatranskej viacdĺžke.

Lano, friendy a bicykel

Voľba lezeckého dňa padla na sobotu. Počasie výborné, stabilné viac-menej celý deň. Samozrejme, plán bol začať čo najskôr a poobede sa už vracať dole na chatu. Veď poznáme tradičné tatranské poobedňajšie búrky.

Rozhodli sme sa nespať na Chate pri Popradskom plese a radšej ušetriť. Kamarát je Tatranec, domácnosť má naskok... Ráno si privstaneme, zašoférujeme k zastávke pod Popradským plesom a za hodinku sme všakže hore. Všakže? Ako to s takými akčnými plánmi býva, nie vždy sa ich podarí dotiahnuť do konca. Okolo siedmej ráno sme ešte len parkovali pod zastávkou pri Popradskom plese a vychytali jedno z posledných parkovacích miest zadarmo.


Keď som si predstavila výšľap k Popradskému plesu, ktorý som už absolvovala hádam aj 30-krát, úsmev mi mrzol na perách. Našťastie, kamoš mal skvelý nápad zobrať si so sebou bicykle a ušetriť tak časť šliapania. A ten zjazd dole na konci túry... Och, to bude lahoda. Tak som si vravela, kým som lapala po dychu, krútila pedálmi a slimačím tempom stúpala do kopca. Poviem vám, s lanom a železom na chrbte to nebol med lízať. Podobné problémy nezdieľal môj parťák, ktorého očividne lano nespomaľovalo. Veľmi divné.

Cesta na skale, na ktorú som pozerala, vyzerala drsne, ale reku hovorím si, také sú asi tatranské štvorky.

Po chvíli ma obehol hrkútajúci si párik na elektrobicykloch, ktorému som vypálila pohľadom dieru do chrbta. Zväčša nie som ktovieaký fanúšik e-bikov, ale v danej chvíli som len závistlivo zazerala za ich vzďaľujúcimi sa hlavami. Ešte posledný mini kopček a už len kratučký zjazdík priamo na chatu. Tu som vyfasovala kávu, čo mi okamžite zdvihlo náladu a chuť pustiť sa do ďalšieho kopca, tentoraz peši. Veď, načo otáľať? Bicykle sme si zamkli pred chatou a zamierili smerom na Rysy.

Nástup a orientácia ku stienke Volej veže

Prístup k stene je veľmi jednoduchý. Znovu som sa spoľahla na moje obľúbené mapy.cz. Od Chaty pri Popradskom plese sme sa napojili na červenú turistickú značku vedúcu na Rysy. Tú treba sledovať až po Veľké Mengusovské Žabie pleso, odtiaľ sa odpojíme smerom na Malé Mengusovské Žabie pleso. Na mapách.cz je zakreslený neznačený chodníček a v realite vám robia spoločnosť aj kamenní mužíci.


Ďalej, sledujúc mužíkov a mapy.cz, pokračujeme k Vyšnému Mengusovskému Žabiemu plesu. Odtiaľ pokračujeme chodákom, ktorým sa dá vyjsť až na samotnú Voliu vežu. Pred žliabkom vedúcim na vežu sa odpojíme doľava na chodníček, ktorý je taktiež zakreslený na mapách.cz. Chodníček nás dovedie až pod skalu Volej veže, ktorou vedú viaceré lezecké cesty.

Od Vrchného Žabieho plieska sa dá napozerať celá lezecká cesta a hlavne identifikovať, kde približne začína. Ako hlavný orientačný bod slúži lezecká cesta Južné rebro III UIAA, ktorá vedie hranou steny. Zľava od nej sa nachádza naša Štáflovka, ktorá začína pri veľkom kameni.

Hej rup do lezenia (hocikam a hocijako)

Okolo 9 ráno som už spokojne dychčala pri Vyšnom pliesku. Odtiaľ to už bolo k začiatku Štáflovky len nejakých 15 minút. Spolu nám cesta od zastávky Tež Popradské pleso po nástup k stene trvala 2 a pol hodiny aj s prestávkou na kávu. A, samozrejme, aj s použitím bicykla, ktorý nám, napriek môjmu frflaniu, nejaký čas taktiež ušetril. Od zastávky Tež k stene to je približne 7 km s prevýšením 950 metrov.

Ale keď už je za nami tá protivnejšia šliapacia časť, je čas pustiť sa do lezenia. Dohoda bola, že ja ťahám prvú dĺžku. Začala som sa teda prechádzať popri stienke v snahe nájsť ten spomínaný balvan, od ktorého má začínať Štáflovka.

Chodím, chodím. Balvanov som objavila viacero, ale nad žiadnym z nich sa skala netvárila podobne ako tá, čo som mala na fotke v telefóne. Kamoš už navrhol zákerný plán, že by sme sa namiesto plánovanej Štáflovky vybrali Južným rebrom. Táto idea ma veľmi nezaujala a preto som pokračovala v pátraní po správnom balvane. Nakoniec som zočila stenu, ktorá sa mojim zúfalým očiam javila podobne ako tá v mobile. Dokonca som po krátkom bádaní uvidela borháčik blyštiaci sa kdesi vo výške.


Prvá dĺžka mala byť za 4 UIAA s kratučkou 5- UIAA pasážou. Cesta na skale, na ktorú som pozerala, vyzerala drsne, ale reku hovorím si, také sú asi tatranské štvorky. Čo sa dá robiť, lepšia nebude, idem na to. Prinajhoršom zleziem naspäť a pôjdeme rebrom.

V tomto bode treba brať do úvahy, že išlo o moju tretiu cestu v Tatrách a môj odhad bol trochu škuľavý. Okej, môj odhad bol pekne mimo. Keď môj parťák, Tatranec, zbadal stenu, do ktorej som sa chystala naliezť, vypúlil oči a pýta sa, či mi nehrabe. Že to teda 4-ka nebude. Ani v Tatrách. Tá cesta je minimálne za 6. Keď som si to neskôr overila s knižkou, ukázalo sa, že mal pravdu. Išlo o cestu Moribundus, úsek za 6- UIAA. Hupsík. Nuž, kamoš mohol aspoň oceniť môj entuziazmus, keď už nič iné.

Nakoniec sa nám podarilo nájsť správny balvan a správnu cestu. Veru, keď som sa tentoraz pozrela hore, cesta vyzerala omnoho schodnejšie. Bol čas naliezť do mojej tretej tatranskej viacdĺžky.

Prvá krásna dĺžka

Prvá dĺžka má okolo 45 metrov. Vedie platňou za 4 UIAA, kratučkým previštekom za 5- a zase 4 UIAA platničkou. V porovnaní s platniskom v ceste Morinbundus, na ktorý som sa psychicky chystala, sa mi táto cesta zdá príjemná. Sem-tam dačo založím a už som pod previsom. Tu sa nachádzajú dve skobky zabité asi meter pod sebou, do ktorých sa viac než s radosťou cvaknem.

Previštek, z ktorého som mala obavy, bol nakoniec ľahší než som čakala, a tak ho povzbudená cvaknutými skobkami podo mnou chytro preliezam a pokračujem platničkou. Platňou sa dá liezť sprava aj zľava. Tá ľavá strana sa mi javí o čosi ľahšia, tak idem ňou. Pravou stranou sa dá vraj cvaknúť dáka stará skoba, ale neodporúča sa, lebo nakoniec musíte tak či tak preliezť doľava a cvaknutá skoba bude len spôsobovať zbytočné trenie lana.


O chvíľu už stojím na luxusnom štande s dvoma novučičkými borhákmi. Štand sa nachádza na poličke, kde sa bez problémov vmestia dvaja lezci aj lano. Cesta dostala vyborhákované štandy v roku 2000 a vsadili ich tak V. Tatarka ako súčasť preisťovania lezeckých tatranských klasík. Mysľou mi blysne poďakovanie za super robotu a už kričím na svojho spolulezca, že istím.

Druhá dĺžka Štáflovky

Táto dĺžka, tiež s krátkou 5- UIAA pasážou, prischla kamošovi. Originálne má mať 25 metrov, avšak dá sa spojiť s ďalšou 25-metrovou dĺžkou za cenu mierneho trenia lana.

Kamoš nastupuje do cesty, traverzuje asi meter doľava od štandu a začína hneď zostra pasážou obtiažnosti 5- cez malý previštek. Previs je perfektne odistený. Ak si cvaknutý prvou expreskou v štande, padáš doň a navyše máš pre lepší morál možnosť cvaknúť starú skobku priamo pod previsom. Ani sa nenazdám a parťák je hore. Už naňho zo štandu nedovidím a len ho počujem kričať: „Tu je to pohodička, chodák za 3.“


Chodákom sa traverzuje zase doľava až k spomínanému štandu, ktorý povýšime na medzištand, a teda vynecháme.

Kamoš mi o chvíľu zase kričí, že už je v ňom, že ho cvakne a ide ďalej. Dokonca sa spokojne zmieni o tom, že terén k medzištandu bol taký ľahký, že tam nebolo treba ani nič založiť. Tu pre zmenu vypúlim oči ja, keďže pre mňa ako druholezca to znamená, že ak 5-kový previštek nedám, poletím hodiny až k medzištandu. No nič, poviem si. Previs bude určite v pohode, kamoš sa nemusí vracať a doisťovať.

Pokračuje sa ďalej a kamarát je zakrátko v druhom štande. Čoskoro vyrážam za ním. Previštek naozaj nie je náročný, ale musím uznať, že pri predstave, že by som v ňom poletela hodinky, mi stúpol adrenalín. Následne 3-kový terén, medzištand a štipku vzdušnejšieho, ale ľahkého lezenia za 4- neustále traverzujúc doľava, a už som na štande.

Tretia dĺžka

Táto dĺžka je zase moja. Približne 45-metrová platňa za 5- UIAA. Už zo štandu vidieť blyštiaci sa novo osadený borháčik, ktorý je približne v strede platne.

Platňa ma trochu straší, rozmýšľam, kde budem čo zakladať, ale ide sa do toho. Nakoniec sa ukázala ľahšia ako som očakávala. Ani som sa nenazdala a už som bola pri borháku, kde som sa s nesmiernou radosťou cvakla. Odtiaľ sa platňa ešte zjednoduší, určite by som povedala, že je najviac za 4.


Spokojne som si cupkala hore, spokojná s komfortným terénom až sa mi zazdalo, že som zašla príliš ďaleko. Reku, už tu má byť tretí štand. Minimálne ho už mám vidieť. Trochu som sa poprechádzala hore-dole po stene a zbadám, že ku mne pomaly dolieza prvolezec z inej horolezeckej dvojky. Na treťom štande Štáflovky sa totiž stretávajú aj cesta Južné rebro a cesta Stanislawski.

Po krátkej diskusii sme obaja usúdili, že ten štand musí byť kdesi nad nami, veď dvaja sme ho nemohli minúť. Pokračujem teda ešte vyššie a zrazu sa zjaví, potvora, schovaná za balvančekom. Veru, dnes nemám veľmi dobré skúsenosti s balvanmi.

Za mnou dolieza prvolezec z cesty Stanislawski a dohodneme sa, že najprv doberiem svojho spolulezca a potom on toho svojho. Môj kamarát dĺžku prakticky vybehne a už aj sa môžeme pohnúť ďalej.

Štvrtá dĺžka a Volia veža

Toto je už prakticky iba dolez za 3 UIAA. Túto dĺžku naťahuje kamarát a kopíruje rebro hrebeňa. Čoskoro zaštanduje a už som aj pri ňom. Tu už nie je vyborhákovaný štand, ale na veľa miestach sa krásne dá obhodiť slučkou dáky kameň.


Potom už nezostáva nič iné ako vyjsť chodákovým terénom na Voliu vežu a spapať Horalku (alebo inú pochutinu podľa výberu). Počasie nám stále prialo, tak sme sa nemuseli ponáhľať a vychutnávali si krásny deň na tatranskej skale. Z Volej veže sme obdivovali Morské oko a hmýriaci sa dav ľudí okolo neho. Smerom na Rysy sa z poľskej strany skrúcal serpentínový chodníček, taktiež husto pokrytý malinkými hmýriacimi sa bodkami. Ach, ako je dobre na veži.

Zostup k bicyklom

Zísť dole, naspäť do civilizácie, sa dá buď spomínaným chodákom, ktorý je zaznačený na mapách.cz, alebo zlaniť. Ak sa rozhodneš pre zlaňovanie, čo bola rozhodne moja preferencia, treba chvíľu pokračovať zaznačeným chodákom a nakoniec uzrieš sprava borhakový štand, ktorým zlaníš smerom k Vyššiemu Žabiemu pliesku. My sme mali 60-metrové dvojičky, a tak sme zlanili naraz 60 metrov, avšak zahliadla som zhruba v strede ďalší zlaňák.

Potom už len zbehnúť dole na riadny chodák, čo sa neobišlo bez môjho pofrkávania, keďže by som radšej ďalej zlaňovala. Keby bolo o čo, samozrejme. Dá sa zlaniť o nejaké veľké kamene, o čom svedčili aj obhodené slučky, avšak dá sa bez problémov zostúpiť dole po vlastnom. Ak by bol terén mokrý, zostup by to riadne skomplikovalo, avšak za slnečného počasia radosť žiť.


A sme tam, kde sme začali. Dole, pri našich odložených ruksakoch. Čoskoro sme už šliapali k chate, kde sme si dožičili výdatnú večeru. A hádajte čo? Áno, prišiel čas na zjazd. Ten bol absolútne perfektný. O pár minút sme už boli pri zastávke Tež a ušetrili sme nielen čas, ale aj kolená. Cesta dole je vskutku za odmenu. Najmä ak sa nezdržíte na chate a stíhate zísť za svetla. A nezabúdajte sa vyhýbať turistom, ktorých je aj na asfaltovej ceste požehnane.


Posledné pekné jesenné dni nám klopú na dvere. Možno sa ti zadarí preliezť práve Štáflovku ešte v tejto sezóne. Cesta vedie nádhernou, väčšinou pevnou žulou, sem-tam skoba a pohodlné vyborhákované štandy. Možnosť kávičky a večere na Chate pri Popradskom plese je už len čerešničkou na torte. Takže, pozháňaj parťákov a partáčky, laná a bicykle, a hor sa na Štáflovku.

Zhrnutie

• Názov: Štáflovka, Volia veža
• Lokalita: Vysoké Tatry
• Značenie: prehľadné, k stene vedie zakreslený chodník na mapách.cz
• Obmedzenie: podľa návštevného poriadku TANAP-u, členstvo v Jamese
• Obtiažnosť: V- UIAA
• Trvanie: celodenná aktivita
• Typ: viacdĺžkové lezenie (tradičné), hrebeňové lezenie, turistika
• Možnosť parkovania/spoje: možnosť parkovať na platenom parkovisku pri Tež Popradské pleso (15 €/deň) alebo pri ceste zadarmo
• Mapka a GPS: sekcia Výjazdy