Reportáž: Beh Slnečnicami - môj prelomový polmaratón

Tento dobročinný beh priniesol do mestskej časti Bratislava-Petržalka spojenie športu, zábavy a podpory lokálnej komunity.

Prvý ročník Behu Slnečnicami naplnil, čo sľúbil. Pre mňa to bola jasná voľba na poslednú skúšku bežeckej formy pred mojím premiérovým polovičným Ironmanom. Bežci mali na výber trate od 100 metrov až po polmaratón. Mňa, s výhľadom do Poreču (tam sa uskutoční polovičný Ironman), zaujímala najdlhšia trať.

Rodina na prvom mieste

S mojou 16-mesačnou dcérkou sme doobeda nasali aj atmosféru detských behov a sprievodných akcií, ktorých bolo neúrekom. Klárke padol za obeť bazén s legom, a tak moja príprava nebola posledné hodiny ideálna, ale hlavný cieľ to splnilo – dieťa o 12-tej zaspalo a mama sa mohla chystať na štart o 13:30.


Za poslednú sezónu som si tak zvykla na prítomnosť môjho muža a dcérky na každom jednom mojom podujatí, že ma celkom sklamalo, že som na štart išla bez nich. Muž mi nesľúbil ani ich účasť v cieli, no v kútiku duše som dúfala, že sa tam objavia. „Pacera“ mi však išiel robiť tréner a na štarte som sa stretla aj so svojou bežeckou parťáčkou Irenkou, takže som v tom určite nebola sama.

Moje očakávania boli všelijaké – po nevydarenom ČSOB polmaratóne v apríli som toho nabehala na svoje pomery dosť (v priemere 135 km mesačne), ale nemala som veľké oči. Predsa len som išla z plného tréningu, a tak som dúfala v čas okolo 1:55 (tempo pod 5:30 min./km). To by znamenalo zlepšenie „osobáku“ o 7 minút. Tempo na prvé kilometre bolo teda s trénerom stanovené na 5:25 - 5:30 min./km.

Nesplnená úloha, ktorá vyšla na jednotku

Trénerova úloha bolo „krotiť“ ma, ale bol to práve on, kto sa utrhol z reťaze. Keď mi prvý kilometer pípol za 4:47, skoro mi zastavilo srdce. Chcela som Lukášovi šplechnúť nejakú poznámku, ale len som si v hlave povedala, že to bude jeho chyba, keď na 10-tom kilometri umriem.

Nezáleží na tom, či si aktívny bežec, alebo bežecký nadšenec. Beh Slnečnicami ponúkne každému to svoje.

Tempo sa nám nakoniec podarilo ustáliť na 5:12 min./km, no po štyroch kilometroch nasledovalo ďalších päť do neúprosného bratislavského severáku. Ďakovala som nebesiam, že Lukáš so sebou v tejto sezóne nesie pár kíl navyše a mám sa za čo schovať. Irenku som mala po polovici trate tiež na dohľad a verila som, že mi „nenaloží“ 12 minút ako na ČSOB.


Chvíľu som verila, že by som ju dokonca mohla predbehnúť, no mýtický 17-ty kilometer nezostal svojej povesti nič dlžný. Tempo som držala len so zaťatými zubami a poslednú dávku energie mi dodal môj adoptívny 80-ročný dedko, ktorý sa pri trati objavil 3,5 km do cieľa.

Emotívny dobeh a ešte niečo navyše

Na hodinkách som uvidela prvýkrát po ukončení veslárskej kariéry cez 180 tepov a už som vedela, že je zle. Tréner mi začal utekať a spamätal sa až po ráznom: „Lukáš!“. Po absolvovaní posledných zákrut už na sídlisku v Slnečniciach som však uvidela ICH. Za posledným prechodom stál môj muž s malou v kočíku a kričali na mňa, že do cieľa to je už „len“ 500 metrov. Dokonca sa ku mne pridali a bežali so mnou. Kto ma pozná, vie, že mi to maximálne prekážalo, ale nakoniec sa im podarilo vystreliť mi tepy až na 188.


Cieľový čas mi tisol slzy do očí – trať mala síce o pár metrov menej (20,83 km), ale 1:47:23 s priemerom 5:09 min./km hovorí jasnou rečou. Stálo to za všetky obetované spánky, za nabehané kilometre s kočíkom a minuté peniaze na chrumky, keksíky a ovocné slimáky, aby v ňom bola Klárka spokojná, ak práve nespala. Čerešničkou na torte bolo druhé miesto v kategórii, ktorú vyhrala Irenka. Pódium sme si užili s našimi malými žabami.


Ale čo je odkazom tohto článku? Nezáleží na tom, či si aktívny bežec, alebo len bežecký nadšenec. Beh Slnečnicami ponúkol každému to svoje a ja dúfam, že sa v bežeckom kalendári objaví aj na budúci rok. A ja idem nabehať po jeho stopách ešte posledné kilometre. O dva týždne ma čaká polmaratón po 1,9 km plávania a 90 km na bicykli na polovičnom Ironmanovi v Poreči.