Na Lomničák najkrajšou päťkou - Puškášova cesta

Pohľad na západnú stenu Lomnického štítu je impozantný, no pohľad z nej vyráža dych.

Už mi bolo párkrát povedané: „Čo si to za horolezca, keď si ešte nebola na Lomničáku ani Gerlachu?” A tak som si Lomničák pošetrila na kus krásneho lezenia v majestátnej stene, ktorú sliedim z Terynky už nejaký ten čas.

Na Lomnický štít vedie mnoho trás z každej svetovej strany. Ťažko si vybrať, ktorou ísť, najlepšie všetkými. Aj keď som mala v mojich turistických začiatkoch možnosť vystúpiť tou najľahšou z juhu, osud zariadil, že sa výstup nekonal a tento vrchol si ma počkal niekoľko rokov. Dnes už teda pripravená a nedočkavá postupujem k západnej stene Lomnického štítu.

Tatranské nástupovky

Aj by som povedala, že tatranské nástupovky neznášam, no práve oni dotvárajú náročnosť a krásu tatranského lezenia. Spomienkový optimizmus funguje stopercentne, a teda doma z gauča môžem začať vetou: „Kráčame s východom slnka do Lomnického sedla.” Mohli by sme využiť aj lanovku, no predbehnúť lanovkárov a prísť prví pod stenu zaručí krajší deň.

Zostup reťazami alebo zlanením?

Po opise môjho parťáka o tom, ako prebiehal jeho posledný zostup reťazami Gypsiho ferratou s batohom plným železa, si veľmi rýchlo vyberám zlaňovanie. A tak sa zo sedla držíme mužíkov mierne nadol na stranu Malej Studenej doliny a smerujeme k zlaňáku, ktorý je zároveň o niečo vyššie ako nástup k reťaziam.

Tu sa zrazu objaví 400-metrová stena a ja sa teším a bojím na striedačku. V Dolomitoch som si na podobné steny zvykla, tu v Tatrách to má iný nádych. Rozbaľujeme dvojičky a dvomi bezproblémovými zlaňákmi sa napájame do posledného úseku reťazí, na ktoré si už trúfnem a nezdržiavam tretím zlaňákom. To, čo sme si naklesali, musíme opäť nastúpať, ach, Tatry. Ešteže je naša cesta až na konci Téryho kuloáru.

Puškášova cesta

Pocitovo nekonečné stúpanie Téryho kuloárom si krátim obzeraním prvej nalezenej dvojky v legendárnej Hokejke. Raz určite aj tam, no dnes ešte kúsok vyššie. Práve dobiehame Poliakov a s malou dušičkou zisťujem, aké sú ich plány. Našťastie pokračujú do Jordánky a my sa pekne rozkladáme pod Puškášom.

Dĺžky boli vyrátané tak, že keď začnem ťahať ja, budeme sa pekne striedať a najťažšie vyjdú na Kristiána. Samozrejme, moje pohodové životné tempíčko spôsobí, že Kristián si viaže už druhú osmičku, zatiaľ čo ja dojedám chlebík. A tak mi prvú trojkovú dĺžku jednoducho ukradne.

Chvíľami nevidieť nadol. Aj takto som si predstavovala nebo.

Stretávame sa v prvom krásne vyborhákovanom štande. Preberám velenie. Do kúta vkladám každé dva metre friendy, aj keď viem, že to o chvíľu v platni oľutujem. Na morál mi do cesty prichádzajú aj dva postupové borháčiky. Keď sa preklápam do štvorkovej platne, mám také trenie, že už nezakladám. Skúsim iba jednu slučku, ktorá sa so mnou po chvíli aj tak lúči.

Mám pod sebou tak najmenej 10 metrov odlez a ku štandu ešte 2 metre. Hlava vyhodnotila, že vypne a iba lezie. Robím štand a až potom si vydýchnem. Kristián dolieza tak rýchlo, že nemám šancu ukladať lano, a tak sa z neho stáva pekné klbko.


Tretiu, opäť ľahšiu štvorkovú dĺžku berie Kristián a potom už matematika jednoducho nevychádza a musí vziať aj tie kľúčové. Síce som už ťahala aj ťažšie dĺžky ako za 5, dnes sa mi do toho nechce.


Štvrtá dĺžka je krásny kútik, kde sa preklápam z jednej stienky do druhej, niekedy na rozpor. Pod piatou kľúčovou dĺžkou prichádza oddych. Štand vôbec nie je pohodlná polica, ale hlad je hlad. Vyzúvam tesné Miury a dúfam, že mi nespadnú.


Komínové lezenie kľúčovej dĺžky si poriadne užívam. Ku krásnym lezeckým krokom pridávajú aj prevaľujúce sa oblaky. Chvíľami nevidieť nadol. Aj takto som si v detstve predstavovala nebo.


Pred nami už len posledné dve ľahké dĺžky. Šiesta má zopár lokrov a kazí dojem z celej cesty. Pred poslednou siedmou si užívame posledné chvíle samoty, na vrchole bude rušno. Hrebeňom sa blížime k vrcholu a obdivujeme severnú stranu a Vidlový hrebeň. Áno, opäť si v hlave dopĺňam svoj „To-Do list”.

Vrcholovka a rýchlo dole

Na vrchole sa nám už načisto zaťahuje a mne je ľúto všetkých lanovkárov, ktorí nechali štvrť výplaty za lístok a vidia mlieko. Niektorých pár nadšencov odfotíme a potom aj oni nás.


Zostup Emericyho nárekom ešte tiež dá zabrať a malá chyba môže mať vážne následky. My ním zostupujeme po reťaziach. Aktuálne sú však niektoré odstránené a sú tam doplnené zlaňáky.

Z Lomnického sedla do Tatranskej Lomnice je to večnosť. Tu nefunguje ani spomienkový optimizmus. Pohľad na premávajúcu lanovku nad hlavou a 15-kilový ruksak na chrbte jednoducho bolí. Ale Urpiner na Skalnatej chate toto trápenie zmierni. Na zdravie!


Pred plánovaním túry je potrebné si naštudovať nový návštevný poriadok TANAP-u na stránke tanap.sk.

Pre informácie k samotnej ceste, nástupu k nej a zostupu z vrcholu odporúčam stránku tatry.nfo.sk.

Zhrnutie

• Názov: Lezenie Lomnický štít - Puškášova cesta
• Lokalita: Vysoké Tatry, západná stena Lomnického štítu
• Typ: tradičné lezenie
• Trvanie: približne 14 hodín s prestávkami
• Celkové prevýšenie: približne 1 800 výškových metrov
• Nástupový bod: Tatranská Lomnica parkovisko
• Názov cesty: Puškášova cesta
• Obtiažnosť: V UIAA