Na ceste hrebeňoviek - keď sa rozhodneš splniť si svoj turistický sen (1. časť)

Čo pre mňa znamenala hrebeňovka Nízkych Tatier, ktorá bola pre mňa vytúženým turistickým cieľom? A čo všetko tomu predchádzalo?

Znamenala pre mňa ďalšie odškrtnuté pohorie? Odškrtnutie prvej prejdenej 100-vky? Nielen to, znamenala pre mňa omnoho viac. Avšak predchádzala tomu príprava, nielen fyzická, ale hlavne psychická.

Na začiatok by som chcela zdôrazniť, že mám šťastie, že sa mi podarilo obklopiť ľuďmi, ktorých to do hôr a do prírody ťahá rovnako (ak nie viac) ako mňa, pretože nie vždy to tak bolo. A to nielen v podobe kamarátov a známych. Mojím najlepším parťákom na horách je môj manžel, vďaka ktorému som neraz posunula svoje limity (dobrovoľne, nie nasilu, haha). A vďaka tomu sa môj život zmenil od základov.

(Ne)turistické začiatky

Keď som s pohybom (serióznym pohybom) v horách začínala pred nejakými 5 rokmi, moja kondička bola na tom naozaj biedne. Dokázala som sa poriadne unaviť aj pri túre, ktorú dnes považujem za dlhšiu prechádzku.

Rozumej – na túre som sa vyskytla tak 2 – 3 razy do roka (žalostne málo...). A prečo tak málo? Do prírody ma to ťahalo vždy, na prechádzky „za domom“ som chodievala pravidelne s mojím štvornohým parťákom... ale na nejakú väčšiu túru som sa vtedy sama neodvážila (a okolo seba som ešte nemala horalov, ktorí by moje nadšenie pre prírodu zdieľali rovnako).


Dnes to už vnímam inak, teraz by som sa už vybrala aj sama, minimálne na frekventovanejšie miesta určite. Nuž, vtedy som nemala ešte žiadne skúsenosti, v podstate nič nachodené a chýbala aj odvaha.

Viacdňová turistika? To chcem!

Keď sa stretli naše cesty s frajerom, teraz už manželom, tak sa veľa zmenilo. A môj pobyt v prírode šiel exponenciálne nahor! Je to už 5 rokov intenzívnej turistiky po Slovensku, keď sa zadarí, tak aj v zahraničí. Áno, už aj tá kondička sa zlepšila... objavil sa aj nejaký ten sval na lýtku alebo stehne, čo som si dlho ani len nevšimla.

Malá Fatra ostane v mojom srdci zapísaná špeciálnym spôsobom.

Po vyskúšaní viacdňovej turistiky som ihneď vedela, že toto je pre mňa. Avšak dlhé treky s veľkým batohom som ešte nedávala. A tak sa túry zintenzívňovali, predlžovali, stúpaní pribúdalo, batoh ťažel... nie nejako nasilu v zmysle „musím, lebo toto..., lebo tamto...“, išlo to tak prirodzene a nenásilne.

„Cvičné hrebeňovky“

Po prejdení prvej, síce krátkej, ale premiérovej hrebeňovky v Poloninách v roku 2020 som mala v očiach ostatné pohoria, ktoré by som chcela takýmto spôsobom prejsť – jedna Fatra, druhá Fatra a najväčšou vidinou boli Nízke Tatry!

O hrebeňovke Nízkych Tatier som zasnene počúvala od manžela, ktorý túto hrebeňovku absolvoval ešte dávno. Jeho historky a zážitky som vždy počúvala so zatajeným dychom a veľmi som si priala zažiť to tiež. A tak sa z ostatných hrebeňoviek stali „cvičáky“ pre tú, v mojich očiach „najväčšiu“.


Aby to nevyznelo zle, ostatné pohoria som nevnímala ako „menejcenné“ alebo ako nutnú povinnosť. To vôbec nie, každé jedno pohorie ma očarilo svojím spôsobom a každá z hrebeňoviek nám priniesla jedinečné zážitky. Z hľadiska fyzickej kondície som ich ale vnímala ako výraznú možnosť posunu.

Malá Fatra na dvakrát

Ďalšou v poradí bola hrebeňovka Malých Karpát v roku 2021, ktoré sa síce zdajú byť nízke, avšak dajú sa tam nastúpať solídne výškové metre. Pamätám si, že po prvom dni som zaspávala posediačky pri večeri, ktorú sme si pri stane varili... a to mám v cudzom prostredí problém zaspať.


V tom istom roku prišla aj vytúžená Malá Fatra... ktorá nás ale poriadne prefackala a chtiac-nechtiac sme museli núdzovo schádzať na chatu a na ďalší deň odísť domov. V daný rok sme sa tam už nevrátili...

Fyzicky som síce cítila, že asi by to už šlo, avšak psychicky som si nie úplne verila.

To sme ale zmenili na ďalší rok (2022), kedy sme sa vrátili dokončiť začaté..., a to vo veľkom štýle... Malá Fatra ostane v mojom srdci zapísaná špeciálnym spôsobom – po prvom dni ma večer totiž čakalo prekvapenie – prsteň. Až potom mi vlastne došlo, prečo manžel vtedy tak naliehal, že musíme vyraziť. A tak sme úspešne prešli našu „zásnubnú“ hrebeňovku a dokončili minuloročný „nepodarok“.


Opäť som spala, kde prišlo. Nezabudnem na naozaj jedinečný poobedňajší šlofík. Mali sme vyše hodiny do odchodu autobusu, tak sme to patrične využili – na lúke pri autobusovej zastávke sme si rozložili karimatku, nastavili budík, aby sme neprepásli jediný autobus a do pár minút sme zaspali.

1 – 2 noci mi nestačia

Všetkým hrebeňovkám však niečo chýbalo – boli iba 2- alebo 3-dňové. Už sa mi žiadalo stráviť „nadivoko“ viac dní, a tak som už pomaly začala pomýšľať na vytúžené Nízke Tatry. No vždy mi v hlave začalo „svietiť milión kontroliek“, že je to takmer 100 km, že je to 5 dní, že je to veľké prevýšenie, že ja to so svojím mindsetom ešte nedám atď.


Fyzicky som síce cítila, že asi by to už šlo, avšak psychicky som si nie úplne verila. Krízy, bez ktorých sa hlavne dlhé túry neobídu, som totiž zvládala pomerne náročne. Avšak pri každej veľkej kríze (najmä pri viacdňovej turistike) som si vravela, že to musím zvládnuť, že to musím dať, keď chcem ísť ďalej a keď chcem absolvovať moju vytúženú hrebeňovku.

V roku 2023 prišla hrebeňovka Veľkej Fatry, oproti Malej Fatre bola fyzicky jednoduchšia. Nejaké veľké krízy neprišli ako napríklad rok predtým pri stúpaní na Stoh. Užívala som si nádherné hôľne hrebene, ktoré Veľká Fatra ponúka. Navyše sme boli skvelá partia, ktorá umocňovala zážitok.

Konečne Nízke Tatry!

V tomto roku som už bola celkom priklonená k tomu, aby sme do itinerára zaradili Nízke Tatry, avšak leto bolo nabité a hrebeňovku sme už nestihli. Samej sebe som sľúbila, že na ďalší rok to už dám.

Prišlo leto 2024, na začiatku ktorého sme ešte prešli hrebeňovku Muránskej planiny, kde som si bola definitívne istá, že som pripravená. Vyhradili sme si 3 augustové týždne, aby sme to vedeli prispôsobiť počasiu a ostatným parťákom a ostávalo už len čakať na môj highlight doterajšieho turistického života.


Jedenásteho augusta prišiel môj vytúžený deň a o 12:00 sme sadali do vlaku smer Ružomberok, kde sme pokračovali autobusom na Donovaly. Kvôli objektívnym dôvodom sme mohli štartovať až neskoro poobede, preto sme si hrebeňovku rozvrhli na 5 dní, z čoho som mala radosť, pretože som chcela stráviť v horách viac nocí.


A ako to teda dopadlo? Prišla nejaká kríza? Donútilo ma niečo stopnúť prechod Nízkymi Tatrami? Alebo sa mi to podarilo všetko prejsť? To sa dozvieš nabudúce v pokračovaní môjho putovania za vysnívanou hrebeňovkou.