Na ceste hrebeňoviek - keď sa rozhodneš splniť si svoj turistický sen (2. časť)

Ako dopadla moja turistická príprava na vysnívanú hrebeňovku Nízkymi Tatrami? Podarilo sa mi ju zdolať?

V prvej časti som putovala viacerými pohoriami a pripravovala sa nielen fyzicky, ale aj psychicky na hrebeňovku Nízkych Tatier, ktorá bola v mojich očiach „tá naj". Ako to teda dopadlo? Prešla som ju?

Nebudem to naťahovať – moju osobnú turistickú maturitu som zvládla! Za 5 dní sme prešli 100 km a po príchode do Telgártu som neverila, že je to naozaj pravda! Tá radosť a eufória bola neopísateľná.

Nevravím, že celá hrebeňovka bola „med lízať“... prišli aj krízy, nečakané situácie (skoro sme hrebeňovku nedokončili pre virózu jedného z členov), ale spoločne sme všetko zvládli a úspešne dobojovali.


Všetky tie zážitky, o ktorých som iba zasnene počúvala, som teraz prežívala a bola ich priamym aktérom. A som za to veľmi vďačná!

A ako teda vyzerala moja vysnívaná hrebeňovka?

Bola úžasná a hneď by som sa tam vrátila naspäť, napriek všetkým boliestkam, otlakom, prebdeným nociam a ďalším nekomfortným situáciám!

Váž si maličkosti

Takéto treky človeka naučia tešiť sa z maličkostí a vážiť si ich. Maličkosti, ktoré inokedy považujeme za samozrejmosť. Napríklad už len samotný spánok, jedlo, voda, sprcha, keksík od kamoša, povzbudivé slová, hlboké debaty o živote, či už počas kráčania alebo večer v stane. Všetko je vtedy nejaké iné, a asi to je ten magnet, ktorý nás potom ťahá vždy naspäť.


Boli chvíle, keď som si poriadne zanadávala, v hlave mi vírilo: „Na čo som sa to dala, na čo sa tu trepem“... avšak veľmi rýchlo ma to prešlo. Radosť z príchodov k nocľahu a pocit, že sme zvládli ďalší deň, bol skvelý.

Kríza prišla... a nielen jedna.

A to nevravím o sprche na Čertovici po 3 dňoch! Áno, v prameni sme sa nejakým spôsobom vždy opláchli, ale sprcha je sprcha. S malou dušičkou som sa hneď pri ubytovaní, teda „ubytovanie“ v zmysle vybratia miesta pre stan, opýtala, či sa tu dá osprchovať... keď zaznela odpoveď áno, vyletelo zo mňa: „Jes, ďakujem!“ Pán sa iba pozrel na mňa a pousmial sa. Po sprche som bola ako nový človek, asi tento pocit pozná viacero z vás.


Lebo natierať si opaľovák na tie spotené a špinavé nohy bol hotový zážitok – zakaždým sa z toho všetkého vytvorila akási čudná hnedastá masa, ktorá bola fakt nechutná... ale tak buď to, alebo popáleniny od slnka.

Prišli krízy?...

Prvý deň bol krásny, ale bolo cítiť, že to chce trošku rozchodiť - chrbát si ešte len zvykal na hmotnosť. Druhý deň bol nádherný (pre mňa asi najkrajší), telo si už postupne zvykalo, zvyšoval sa aj počet kilometrov. Tretí deň som bola opatrná, čakala som, či sa nedostaví nejaká kríza, našťastie nič.


Krízová bola len situácia s lietajúcimi mravcami za Štefáničkou až po Čertovicu. Mala som pocit, že nás zožerú zaživa, fuj. Po dvoch viac prebdených než prespatých nociach som už dúfala, že sa v tretí deň poriadne vyspím. Našťastie sa to na Čertovici podarilo, síce „dole kopcom“, ale očividne to nevadilo.

... prišli...

Štvrtý deň nás čakal „legendárny“ najdlhší deň s najväčším prevýšením, ešte aj so „skvelou“ Priehybou, ktorá ťa zničí z ktorejkoľvek strany. V ktorý iný deň by sa mala dostaviť kríza, ak nie dnes... áno, keď si to spätne uvedomím, nastavenie môjho mindsetu bolo v tento deň otrasné, v podstate od rána som šla s tým, že kríza už určite príde.


A aj prišla, a nielen jedna. Očakávala som ju pri stúpaní z Priehyby (po prejdení dosť slušných kilometrov zídeš prudko dole do sedla s výškou 1 190 m n. m., z ktorého ťa potom čaká opätovné vystúpanie na hlavný hrebeň, konkrétne na Veľkú Vápenicu, ktorá má výšku takmer 1 700 m n. m.). Na štvrtý deň a hlavne na záver dňa slušná makačka.

Zas tie búrky

Za Priehybou kríza naozaj prišla, ale ešte jej predchádzala jedna, na hrebeni ešte pred klesaním do Priehyby. Za Zadnou hoľou medzi Oravcovou a Kolesárovou nás chytila búrka, našťastie ale nebola silná. No po Malej Fatre a ďalšom zážitku v meste, mám z búrok pomerne slušnú paniku... odmietala som pokračovať ďalej, a fakt, že sme na hrebeni (síce už nie na otvorenom) mi veľmi nepridával na pohode.


Nejakým spôsobom „som sa spracovala“, síce som s okolím nekomunikovala, ale pokračovala som ďalej, hoci so zatnutými päsťami, ale pokračovala. Krízu z Priehyby som už spomenula - tu musím povedať, že ma zachránili manželove paličky, ktoré mi na tento úsek dal.

Nikdy by som nepovedala, že paličky ušetria toľko energie! Počet páuz, ktoré som potrebovala, bol neporovnateľne menší, než bez nich. Dokonca som sa aj menej zadýchavala. Takže odteraz na takéto dlhé túry už iba s paličkami.

Skvelé miesto, skvelý večer

Pocit, keď som pred sebou uvidela útulňu Andrejcová, bol neopísateľný! Neverila som, že som tu došla, pretože v ten deň vyskakovali samé problémy vrátane mojich otlakov na achilovkách, ktoré som už mala „vyžraté do živého“.

Pozdravujem náhodného okoloidúceho, ktorý mi tesne pred útulňou spravil deň otázkou, či z Čertovice kráčame od včera, a ja že nie, dnes od rána! A stihli sme to ešte za vidna, v čo som už vôbec nedúfala.


Andrejcová pre mňa neostala svojej povesti nič dlžná a lepší posledný večer hrebeňovky sme si ani nemohli priať. Asi tomu dopomohli palacinky, z ktorých som skoro odpadla, keď som zistila, že sú v ponuke. Jednoducho atmosféra pri útulni bola skvelá ako vždy, keď sme tu prišli.

„Smraďoši“ dostali chuť na sladké

Ostával nám už len posledný deň, ktorý sa niesol v znamení utekania pred dažďom a búrkami. Nebolo ani času sa na Kráľovej holi zdržať a vychutnať si pocit, že stojíme na kopci, ktorý sme pred 5 dňami ani poriadne nevideli, ako bol ďaleko.

Pocit po príchode domov bol veľmi zvláštny a hlavne prázdny.

Hlbšie uvedomenie prišlo až cestou dole a v samotnom Telgárte. Tu sme si dali bonusové kilometre do miestnej kaviarne. Vidina cheesecaku a kávy potlačila aj zahanbený pocit... nezabudnem na tie pohľady kávičkárov, keď sme sa tam dotrepali my – 4 turisti s obrovskými batohmi, ktoré by neboli až taký problém.


Skôr bol problém v tom, že sme boli poriadne špinaví a smradľaví. Áno, aj merino tričko bolo, ani na antiperspirant sme nezabudli, ale ani to už nestačilo.

Po sladkej odmene sme šli naspäť do dediny na zastávku. V autobuse sme ledva stihli vyjsť z Telgártu a už som opäť spala. Takže toľko k môjmu ťažkému zaspávaniu na nových miestach…

Chcem ísť naspäť

Pocit po príchode domov bol veľmi zvláštny a hlavne prázdny. Sedela som na dvore a obzerala sa, ako je možné, že už sme naspäť. Prišlo mi to, že to zbehlo až priveľmi rýchlo. Veľmi som chcela ísť naspäť.

Prišlo mi úplne abstraktné, že dnes večer si mám len tak ľahnúť do postele, bez toho, aby sme nerozkladali stan, fúkali karimatky, vybaľovali veci, ktoré potom bolo potrebné naspäť zbaliť... a to sme tam boli „iba“ 5 dní.


Hneď po dokončení hrebeňovky mi v hlave vírilo, kam budúci rok? Úspešné absolvovanie tejto 100 km trasy ma veľmi posunulo, najmä psychicky. Uvedomila som si, že zvládnem viac, než si často myslím, a že ľudské telo je neskutočne silné.

Boľavé nohy

Príde mi to o to viac neuveriteľné, pretože každé ráno som sa budila s tak ťažkými a boľavými nohami, že som ledva došla k WC. Predstava, že mám prejsť ďalších cca 25 km s prevýšením viac ako 1 000 m mi prišlo absolútne nereálne. A toto mi bežalo hlavou každé ráno. Prvé kroky boli naozaj ťažké a boľavé, ale nôžky sa po pár kilometroch rozchodili a každý deň sme prešli to, čo sme si vytýčili.


Moju spoveď ale neber ako „návod prípravy“ alebo niečo podobné. Takisto netvrdím, že sa takáto viacdňová turistika nedá prejsť bez prípravy - dá sa, a viacerí ľudia sú toho dôkazom.

Avšak ja nie som najspontánnejší človek, ktorý by sa vrhal do hocijakého dobrodružstva bez rozvahy. Vždy mám v hlave milión potenciálnych problémov a vždy si všetko potrebujem premyslieť, rozanalyzovať, uvedomiť si svoje možnosti a schopnosti.


A aj na základe poznania svojich vlastných múch a nedostatkov som vedela, že ak si to chcem užiť a nevrátiť sa „rozobratá“, chce to čas... a ten čas prišiel a som za to veľmi vďačná! Bol to zatiaľ jeden z mojich najkrajších turistických zážitkov!