Klapy - rodinný výlet na Považí

Vrch s neznámym názvom, nechytáš sa? A pritom si okolo neho už skoro určite išiel. Poď, predstavím ti Klapy.

Klapy sú totiž najvyšším vrchom Púchovskej vrchoviny v južnej časti Javorníkov. Napriek výške iba 654 m tvoria pomerne dominantný vrchol. Všimnúť si ho môžeš najmä z diaľnice, keď prechádzaš okolo Považskej Bystrice. Či už na sever, alebo na juh. Pri pohľade z oboch smerov je tento kopec nezameniteľný. Domáci ho volajú aj Cigánka.

Prístup je možný z viacerých strán. Žltou značkou z Považského Podhradia, resp. z Udiče. Alebo modrou z Orlového (zároveň cyklotrasa), resp. zo sedla Hradište medzi dedinami Udiča a Jasenica. Z obce Udiča na vrch rovnako vedie náučný chodník. No a v neposlednom rade sú miestne lúky a lesy pretkané sieťou zvážnic a poľných ciest. Takže často stačí ísť za nosom.

Čo s načatým dňom

U nás, ako už nie raz, nedeľné plány „zožrala koza“. A z plánovaného skalného lezenia ostal len plán. Keď už sme sa zmierili s tým, že ostaneme doma s „pacientkou“, ozval sa švagor, či sa nepridáme na Klapy. Nálada o 150 % hore, „jasné, ideme“. Veď slanina v chladničke sa sama nezje a Klapy sú skvelé miesto na rýchlu a ľahkú turistiku. Ideálne na nedeľné popoludnie spojené s opekačkou. Aspoň tak si ich z minulých návštev pamätám.

Tu skutočne platí, že „všetky cesty vedú na Klapy“.

O pol jednej parkujeme na starej spojovacej ceste medzi Jasenicou a Udičou, asi kilometer pod sedlom Hradište. Stará prašná cesta je v o dosť lepšom a širšom stave, ako si ju pamätám. Evidentne sa okolo nej v poslednej dobe udiali úpravy. Odhadujeme to na vodozádržné opatrenia.

V danom momente to pre nás znamená, že auto môžeme nechať len tak na kraji cesty a ešte stále nás bez problémov dve iné obídu. Samozrejme, ak chceš parkovať pohodlnejšie, treba auto nechať v niektorej z blízkych obcí alebo v sedle Hradište.

A sme tu

Začíname stúpať po ceste smerom k Hradišťu, čo nás však po chvíľke omrzí. Začiatok marca, vonku 17 stupňov a brutálne sucho. Každé auto, ktoré okolo nás prejde, nás zahalí do oblaku prachu. Volíme teda cestu za nosom krížom cez lúku, priamo smerom na Klapy.

Pomalého gerontosaura teda púšťam z vôdzky, špekulant hneď ožije a behá besne hore-dole. Po pár sto metroch chôdze sa na hrebienku pripájame na modrú t. z. Samotné sedlo sme teda obišli, čo ma celkom štve, keďže pri skratkách mám pocit, že podvádzam. No naše pľúca a oči sú nám za to určite vďačné.


Po ďalšej chvíľke vchádzame do lesíka. Necháme sa však zmiasť skupinkou pred nami a v momente sme na zvážnici mimo modrej značky. Našťastie tu skutočne platí, že „všetky cesty vedú na Klapy“. Aj keď v našej malej tlupe badám istú dávku pochybností, som si istý, že ideme dobre. Následný úsek sa priebežne strieda lesík, lúka a cestička na pomedzí lúky a lesa. Medzičasom sme sa znova vrátili aj na modrú značku, a tak v dobrej nálade prichádzame do Sedla Klapy.

Z minulosti si pamätám, že som si odtiaľto vždy doniesol aj nechceného domáceho maznáčika. A tak si priebežne kontrolujem kliešte, aj keď je ešte len marec. V momente ako sa pochválim zvyšku, čo robím, sa všetci nejako ošívajú a nervózne kontrolujú.

Poznáš to, keď si ty alebo parťák nejakého nájdeš a hneď máš pocit, že po tebe všade lozia? Tak u nás nastala menšia davová psychóza. Našťastie zatiaľ nikto nič, a tak sa púšťame ďalej. Odbáčame na žltú turistickú značku kombinovanú s Náučným chodníkom Klapy.


Kúsok po lúke a znova vchádzame do lesíka. Sklon sa pomaličky stupňuje, a tak postupne všetci spomalíme a začíname fučať do kopca. Po chvíľke prechádzame okolo veľkého ohniska s posedením. Už si predstavujem opečenú voňavú slaninu a cítim, ako sa netrpezlivo trasie v batohu. Tu sa onedlho vrátime „navariť“ si obed.

Nad nami sa čnie už „len“ vrcholová pasáž. Prichádza krátky, ale ozaj intenzívny úsek strmého stúpania.

Nezdá sa to, ale ešte nás čaká 100 výškových na pomerne krátkom úseku. Po chvíľke vchádzame do 5. stupňa ochrany a prírodnej rezervácie, zapínam si teda geriatra nazad na vôdzku. V momente je znova „unavený“ s nešťastným pohľadom, a tak ho ťahám za sebou. Po pár minútach a kvapkách potu na čele vychádzame spolu na prvú vyhliadku. Hneď sa nám otvára výhľad na protiľahlý vrch Stavná, ale hlavne na veľký kus Nosickej priehrady.

Jeden z príjemných prechádzkových kopcov, kde môžeš zobrať celú rodinu od najmenších až po dôchodcov.

Čakáme na zvyšok partie, aby sme sa spolu pustili do posledného krátkeho úseku. Ním sa dostaneme na samotný vrchol. Malá plošinka s lavičkou a perfektný výhľad. Naľavo Martinské hole, pred nami oba Maníny a Súľov. Viac napravo Strážov a za stromami vykúka Vršatec. Škoda len, že sme tu v tom najmenej farebnom čase. Sneh už nie je a tráva a listy na stromoch ešte nie sú. Napriek krásnemu a širokému výhľadu je celý tak trochu šedý, smutný.

Konečne obed

Dávame rýchle rodinné fotenie a utekáme do závetria, smerom dole. Cestou sa zastavujem ešte pri jednom z bannerov náučného chodníka a dozvedám sa čo-to o histórii. Rovnako si všímam ďalšie pomerne veľké a používané ohnisko. Naozaj v 5. stupni potrebuje niekto zakladať oheň, keď o pár 100 metrov ďalej je iné?


Pobehneme teda ešte kúsok a pri značke okraja chráneného územia dávam štvornohému parťákovi znovu slobodu, „leť“. Ale nič, stále iba behá alebo žobre žrádlo. Zbiehame teda až k ohnisku a začíname chystať drevo na opekanie.

Chlpáč sa najskôr snaží priložiť tlamu k dielu, ale keď pochopí, že slaninu nedostane, rozhoduje sa iba hrať sa na bobra a palicu, čo si uchmatol, ohrýza. S potomkom teda naťaháme zopár suchých konárov sami (les ich je plný) a začíname zakladať oheň. Už dlho som nemal takú chuť opekať si ako dnes.


Konečne nás znovu dobehol aj zvyšok partie, a tak so švagrom z batohov vyťahujeme na striedačku proviant. Porciujeme, napichujeme a hurá, opekááááme. Dôchodca iba urazene kuká spoza pňa, a neskôr to ešte raz neúspešne skúša na prísediace tetušky.

Opekačka dopadla na výbornú, necháme ešte dohorieť oheň a pred odchodom ohnisko pozakladáme kameňmi a polejeme prebytočným čajom. Predsa len, je veterno a sucho. Nechceme nechať nič na náhodu.

Cesta dole až na malé obmeny kopíruje našu výstupovú trasu, a tak ideme celkom svižne. Bohužiaľ, až neskoro mi dôjde, že sme sa zabudli zastaviť v jaskyni „Dzedova ric“. Nejde o nič veľkolepé, len malá diera puklinového charakteru pod hlavným vrcholovým bralom. Podľa sprievodcov však jej návšteva stojí za to. Tak snáď nabudúce.


Kúsok od sedla Hradište sa znova stáčame krížom cez lúku priamo k autu. Pred nami vidíme iných psičkárov a veľkých psov. A ja nechcem riskovať konflikt a chlpatú bitku.

K autu sa vraciame po cca 3 hodinách. Tento čas zohľadňuje už aj samotné opekanie. Prekonali sme cca 5,5 km s prevýšením okolo 320 metrov. Ako sám vidíš, Klapy nie sú žiadna svetoborná turistika. Je to jednoducho len jeden z tých príjemných prechádzkových kopcov, kde môžeš zobrať celú rodinu od najmenších až po dôchodcov alebo aj frajerku, psa,... Užijete si spolu výhľady, trochu sa zapotíte, ale hlavne užijete si príjemný spoločný čas v prírode.


Po návrate do auta robíme opätovnú kontrolu kliešťov. A Klapy ani dnes nesklamali, nachádzame troch lezcov.

Záver

• Názov: Klapy, Cigánka, Dzedova ric
• Lokalita: Púchovská vrchovina, Javorníky – nástup možný z viacerých smerov v okolí PB
• Značenie: veľmi dobré
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Obtiažnosť: 2/5, nenáročná túra pekným lesom, strmšie pasáže, pozor na kliešte, vhodné aj pre rodiny s deťmi
• Trvanie: čistý čas vrátane opekania 3 hod.
• Parametre: 5,5 km/320 výškových metrov
• Typ trasy: obojsmerná/okruh/hore aj dole po rovnakej trase
• Parkovanie: okolité obce: Udiča, Orlové, Jasenica, Považské Podhradie alebo sedlo Hradište
• Mapka/GPX: sekcia Aktivity