Tohtoročná ultrafatra bola môj prvý ultratrail a môj druhý závod v živote (prvý bol 6,7km a 200m prevýšenie). Do ultrafatry som mal odbehnuté najviac 38 km a bál som sa ako malé decko, čo ma čaká, lebo počul, že tento
beh je jeden z najbrutálnejších behov. Keď som sa ráno postavil na ten štart a videl to počasie, skoro som sa rozplakal. Do ultrafatry som bežal len jedenkrát v daždi a aj to len mrholilo

a to, čo sa robilo na fatre, bol "masaker". Na fatru som sa prihlásil, kvôli kamoške, ktorá mala ísť sama a tak som sa ako dobrý kamarát obetoval (tiež mám blbé nápady). Každopádne, keď som videl rovnakých šialencov na tom štarte, povedal som si, že keď už som na ceste z auta na štart zmokol (cca 30m), že už mi to je jedno a ten beh si "užijem". Počas celého behu som si hovoril ako musím jesť a piť, nech na mňa nepríde nejaké vypnutie, čo sa mi teda absolútne nepodarilo. Také typické. Našťastie ma zachránili litre coca coly, tyčinky a vývar, ktorý mi doniesli na Smrekovicu. Do cieľa sa nám podarilo naštastie prísť, síce v poslednej tretine, ale predsa. Ale určite sa tam rád vrátim. Hlavne zbeh na Malino a následne Sidorovo sú chuťovky

Čo sa týka Lenky Vacvalovej, je to neskutočná žena. Popozeral som s ňou veľa videí na youtube a je úplne šialená. Samozrejme v dobrom. Veľký obdiv.