Reportáž: Najvyššie preteky v Európe – Monte Rosa SkyMarathon

Parametre - 35 km, prevýšenie 3 500 m, nadmorská výška 4 544 m n. m., sneh, ľadovec a podobné chuťovky. Zvládneme Monte Rosa SkyMarathon?

Beh z alpskej dedinky Alagna až do neba na najvyššie položenú chatu Capanna Margherita na jednom z vrcholov Monte Rosy, Punta Gnifetti. Monte Rosa SkyMarathon sú nielen najvyššími európskymi pretekmi, ale aj rodiskom skyrunningu.

Reportáž sa mi v hlave odohrávala už počas samotných pretekov, záver sa párkrát zmenil. Keď sa ma Veronika v pondelok po pretekoch spýtala, či by som vedela článok dodať do stredy, povedala som nie. Potrebovala som si to ešte chvíľku nechať u seba, precítiť pocity, spracovať to celé mentálne aj fyzicky. Niektoré emócie zostali tam hore a o tie, čo som si vzala so sebou, sa podelím v tejto reportáži.

O čom je Monte Rosa SkyMarathon?

Monte Rosa SkyMarathon má oproti iným pretekom s názvom „sky“ niekoľko špecifík. Nejde totiž len o beh. Pri prihlasovaní musíš preukázať horolezecké alebo skialpinistické skúsenosti a mať odbehnutý skymaratón v Alpách. Na štart sa stavajú dvojice a povinná výbava je o niečo bohatšia: lano, sedačka, ferratový set, bežecké retiazky, zimné paličky.

Ročník 2024 je výnimočný množstvom snehu a do povinnej výbavy pribúda lavínový vyhľadávač. Vyžaduje sa vysoká fyzická príprava, horolezecké skúsenosti vo vysokých nadmorských výškach, znalosť rizík terénu a schopnosť zvládať prípadné náhle zmeny ako silný vietor a nízke teploty pod nulou. S Palim podmienky spĺňame a prihlasujeme sa ako zmiešaná dvojica.

Trať len pre skúsených

Štart a cieľ je v dedinke Alagna v nadmorskej výške 1 192 m. Alagna je jedno z tých miest na konci sveta, za ktorým sú už len hory. Trať prechádza cez Bocchetta delle Pisse (2 396 m n. m.) k stanici lanovky Indren vo výške 3 260 m n. m. Pokračuje smerom k chate Rifugio Gnifetti (3 647 m n. m.), sedlu Colle del Lys (4 250 m n. m.), na vrchol ku chate Margherita (4 554 m n. m.) a návrat rovnakou trasou do Alagne.

Čakajú nás horské chodníky, strmé pasienky a sutiny, exponované úseky, pasáže so starým aj čerstvým snehom, ľadovec. Toto celé je okorenené prísnymi časovými limitmi, štyrmi na výstupe a jedným na zostupe.

Týždne pred sú o vertikáloch a aklimatizácii

Čím bližšie je k termínu konania, tým vo mne rastú väčšie pochybnosti, či na takéto preteky vôbec mám. Posledné 3 týždne sa mi o časových limitoch už aj sníva, lustrujem výsledky predchádzajúcich ročníkov a analyzujem, aká je pravdepodobnosť, že ich stihneme. Nastavujeme sa aj na prípadný neúspech, ktorý každoročne zažíva viac ako 30 % dvojíc.

Do tréningu sa snažím dať čo najviac, vyhľadávame strmé kopce a prevýšenia 1 500 – 2 000 m na jednu šupu. Nohy po každom takomto výkone museli pretrpieť silnú svalovicu, no zároveň silneli. Podarila sa nám aj aklimatizácia výstupom na Breithorn Occidentale (4 165 m n. m.). Bude to stačiť? V zbehu si verím, vo výšľape už menej. Najväčším strašiakom a zároveň spomaľovačom bude sneh, no možno kvôli tomu posunú limity. Do Alagne odchádzam s pocitom, že bude ako má byť a z cieľu dokončiť preteky sa preorientovávam na cieľ užiť si to vzrušenie a veľké hory.

Pretekový víkend

Trochu zdramatizovania spôsobuje počasie, preteky sa kvôli sneženiu presúvajú na nedeľu. Na sobotnom brífingu sa, bohužiaľ, dozvedáme, že limity sa kvôli bezpečnosti neposúvajú. Je tam aj smotánka trailového a skialpového sveta. Kým pre nás je cieľ stihnúť limity, oni zabojujú o traťové rekordy.

Nedeľný budíček nastavujeme na 3:45, aby sme sa na štart o 5:30 postavili najedení, vyprázdení, rozklusaní a hlavne prebudení. Aj tu sa dá badať, že nejde o bežné trailové preteky, veľa pretekárov štartuje v skialpových kombinézach. Na vrchole nás čaká - 15 °C a silný vietor. Ak sa nezmierni, trať skrátia do sedla Colle del Lys, aby mohli v prípade núdze použiť vrtuľník.

Najobávanejší limit Alagna - Indren

Z Alagne vyráža 174 dvojíc. Prvý časový limit je na 11 km a na prevýšenie 2 000 m máme 3 hodiny. Moja taktika je v tejto časti nevšímať si Paliho, obiehať, kde sa dá a ísť si svoje trochu nad hranu. V miestach, kde je úzky chodník sa hadík pretekárov spomalí až zastane, je to príjemné na predýchanie. No hneď ako sa opäť pohneme, snažím sa prepletať pomedzi bežcov a uchmatnúť si lepšiu pozíciu.

Pamätám si len strašnú zimu, vyčerpanie a potrebu čo najskôr odísť.

Približne 1 000 výškových metrov od štartu začína súvislá vrstva snehu. Na Bocchetta delle Pisse všetkým kontrolujú lavínové vyhľadávače a nasadzujeme „mikro krampóny“ (ako nazývajú Taliani bežecké retiazky). Dav sa postupne rozptyľuje a odkryli sa ohromujúce štvortisícovky zaliate slnkom. Sneh je zatiaľ nosný, zvládame to a prvý limit na Indrene stíhame s 15-minútovým náskokom. Tu sa musíme naviazať na lano, dobrovoľníci sú maximálne nápomocní a kým obliekame fukerky, lano mám uviazané.

Ľadovcové korzo

Ďalšie kontrolné miesto je na úrovni chaty Gnifetti, kam sa musíme dostať cez strmý žľab zaistený fixnými lanami. Opäť vzniká mierna zápcha, nie každému sa darí precvakávať karabíny. Pri chate neevidujeme žiadne meranie, no začína nepríjemne prefukovať a Pali zavelí sa priobliecť. Dobrovoľníci sú fakt úžasní, aj s týmto nám pomáhajú. Je to tu ako na korze, okrem nás, sporo odetých pobehujúcich dvojíc na lane, je tu veľa turistov a skialpinistov. Menila by som tenisky za lyže, Alpy sú v podmienke a sneh už nosný nie je, vyžaduje to viac energie.


Na kontrolnom stanovisku v sedle ma Pali uisťuje, že časovo sme na tom dobre. Stiahli sme 30 minút z limitu a môžeme si pokojne odskočiť aj niečo zobnúť. Celkom ma to dojme. Cítim, že by to mohlo vyjsť. Nadmorská výška nad 4 000 m spôsobuje, že ma pobolieva hlava, no po krátkej pauze pokračujem nabudená. Nevydrží mi to dlho, v rozšliapanom čerstvom snehu nevieme nájsť dobrú líniu, ide sa mi ťažko.

Neuvedomili sme si, že zo sedla je to ešte dlhý traverz pod vrchol. Iritujú ma ostatné nesúťažné skupinky, ktoré musíme obiehať a občas sa nám prepletú laná. No veľa z nich nás slovne povzbudzuje, a to je fakt milé. Konečne sa zjaví záverečný úsek vysekaný v primrznutom snehu. Sme hore!


Neviem úplne presne, čo som tam prežívala, pamätám si len strašnú zimu, vyčerpanie a potrebu čo najskôr odísť. Dostávame teplý čaj a odvážim sa vytiahnuť ruku na selfie.

Budem finišer? Kričím Palimu, že ich milujem.

Do reality ma vracia čas, ktorý zbadám na displeji mobilu, je 11:44. Musíme ísť, trochu agresívne vytlačím „obyčajného“ turistu, ktorý sa chystal využiť naše fixné lano na zostup. Mozog v riedkom vzduchu pomalšie prepočítava, no viem, že hrozí DNF.


Späť v sedle nám oznamujú, že máme 40 minút do posledného limitu a že asi nie je reálne to stihnúť. Navyše vôbec nemôžem zužitkovať svoj najväčší tromf – zbehy. Sneh je už úplne mäkký, hlboký a prepadáva sa. Neustále sa mi vykrúcajú nohy a padám. Aj žľab s fixnými lanami už vyzerá úplne inak, sneh stihol prehniť a zasekávame sa na niekoľko minút v zápche. Posledný limit už definitívne nedáme.

Scenár sa prepisuje

Od vrcholu som sa ale nepozrela na hodinky. Čo našťastie spravil Pali. Blíži sa miesto ortieľa a je minúta po limite. Dvojice pred nami pokračujú. Posielam Paliho pred seba, nech robí lepší dojem, lebo ja ešte stále padám do snehových dier. Kto príde po limite, musí sa do cieľa vrátiť lanovkou. Nás posielajú rovno, nechápeme, no pokračujeme. Opäť mám chuť sa snažiť. Ponáhľame sa k miestu, kde sme sa naväzovali na lano.


Aj tu nás len povzbudzujú a posielajú ďalej. Vyzliekame sa a Palimu podávajú zbalené lano. Fakt môžeme? Uistia nás, že sme v pohode a vidíme sa v Alagni. Budem finišer? Kričím Palimu, že ich milujem. Cesta dolu je síce nekonečná a na veľa úsekoch pripomína skôr sánkarskú dráhu ako chodník. Ale vpred nás ženie nadšenie, že môžeme pokračovať.

Úsek v lese už bez mačiek odsýpa rýchlo a dokonca doháňame a obiehame spolubývajúcich z ubytovania, s ktorými sme raňajkovali za jedným stolom. Sme v dedine a v cieli. Dali sme to, sme FINISHERS!

Popretekové emócie a trochu filozofovania

Pocity po dobehnutí boli veľmi silné. Extra dávka endorfínov aj obrovská únava... 9-hodinové dobrodružstvo vo vysokých horách. Zostalo to v nás ešte niekoľko dní a keď vidím fotky alebo si na to celé spomeniem, cítim sa neuveriteľne naplnená. Nielen zážitky z trate, ale celý ten feeling sa do mňa hlboko zaryli. Pretekmi žije celá dolina, kto nepomáha, povzbudzuje a domy sú ovlajkované logom pretekov. Organizačne boli preteky zvládnuté perfektne, obdiv všetkým, čo sa na tom podieľali.


Pretekať ako zmiešaná, výkonnostne nevyrovnaná dvojica, nebolo jednoduché. Pali sa musel vzdať pretekárskych ambícií, za čo mu veľmi ďakujem. Určite nebolo ľahké skrotiť v sebe túžbu po výsledku, neísť naplno a zároveň nevytvárať tlak na mňa. Ja som sa zase musela vyrovnať s tým, že výsledok bude len na mne, a aj prípadné DNF (ktoré, mimochodom, okúsilo 67 dvojíc).

O tom sú preteky páru, musíš zahodiť ego a schladiť horúcu pretekársku hlavu, inak hrozí emočný problém. Nebola to teda pre nás len nová športová skúsenosť, ale i vzťahová. Okrem fyzického tréningu sme sa museli pripraviť aj mentálne, tam hore sú totiž situácie, na ktoré každý reaguje inak.

Rozuzlenie na záver

Až po pár dňoch sme si uvedomili, že časomiera sa nespúšťala na mieste štartu, ale asi o 700 metrov vyššie, kde bola aj cieľová brána. A teda naše prepočty neboli správne a k dobru sme mali o pár minút viac.

„Less cloud. More Sky.“. Menej oblakov. Viac oblohy. To je motto skyrunningu. Na Monte Rose sa splnilo do bodky.