Príbehy tatranských stien – Stena a Veža pod Skokom

Úvod do tatranskej letnej lezeckej sezóny býva ťažší – nielen pre stratený morál, ale i pre dlhé nástupy. Poďme si dať niečo „kúsok od auta“.

Moje narodeniny, ktoré sú v polovici júna, už tradične oslavujem v Tatrách na lane. Tentokrát aj s novým darčekom od priateľa - s vysielačkou. Ten je ale praktický, však? Chcela som kvety, nuž mám, čo mám, poďme testovať.

Zo Štrbského plesa do Mlynickej doliny

Skialpová sezóna je ďaleko za nami a kondícia spolu s ňou. Hľadám niečo blízko, nech hneď nedostanem infarkt pri 5-hodinovom nástupe. Prichádza do úvahy Ostrva pri Popradskom plese, Žeruchy pri Brnčalke alebo Stena a Veža pod Skokom. Na Stene pod Skokom som liezla svoju vôbec prvú tatranskú cestu - Pravou časťou platne. A tak si hovorím, poďme sa pozrieť kúsok doľava - Stredom Platne. Platne veľmi obľubujem a tak sa teším na tento narodeninový deň.

Dôležité pri tatranských klasikách je prísť veľmi skoro a ešte lepšie cez týždeň. Pri prvej návšteve tejto oblasti som v strede steny počula niekoho kričať „Kameň!“ a ten kameň bol vo veľkosti menšej chladničky. Našťastie padal mimo našej línie, ale i tak si hovorím: byť sám v stene, alebo aspoň prvý, to je malá výhra.


Vyrážame. Auto nechávame pri Štrbskom plese. Kráčame s batohmi plnými železa a keď sa nám otvorí Mlynická dolina, obdivujeme krásny vodopád. Tam však nejdeme, ešte pred ním odbočujeme vpravo. Výrazný chodník označený mužíkmi nás vedie priamo pod stenu.

Pod Stenou pod Skokom

Najviac sa zapotím popod previs, kde nie je nič založené a ja mám v tomto traverze celkom pekne „v gatiach“.

Pozeráme na cestu Stredom platne, prvá dĺžka je trávnatá a v traverze. Veľmi sa nám do nej nechce a tak volíme krajší variant. Ideme päťkovým kútom z Nemorálneho tanca. Do cesty nastupuje prvý Kristián. Testujeme nové vysielačky a po povele „istím“ leziem za ním. Krásne päťkové lezenie v kúte, občas nôžky na trenie, ale keďže je to žula, drží, aj keď si myslíš, že nie.


Prvý štand je luxusná polička. Cesty sa tu rozdeľujú. Priamo nahor vedie krásna platňa Nemorálneho tanca, ktorú si ešte chvíľku pošetrím. Vpravo sa pokračuje do cesty Stredom platne. Prehodíme „matroš“ a ťahám ja. Príjemná, ľahká a nie dlhá dĺžka.


Poslednú, najdlhšiu dĺžku ťahá Kristián. Má byť za IV+ a ja mám pocit, že leziem tak V. Najviac sa zapotím popod previs, kde nie je nič založené a ja mám v tomto traverze celkom pekne „v gatiach“. Prichádzam do štandu a obaja hodnotíme dĺžku ako veľmi poctivú IV+.

Môžeme pokračovať hrebeňom a schádzať pešo alebo zlaniť z Nemorálneho tanca. My sa však rozhodujeme zlaniť zo štandu z Rebélie. Pripadá nám to ako najrýchlejší variant, ak chceme stihnúť niečo pekné aj na Vežu pod Skokom. Dva krásne vynitované zlaňáčiky a sme dole.

Oslava pod Vežou pod Skokom

Jupí, oslavovať! Namiesto torty makovník a namiesto šampanského „Radík“ (Radegast). Pár prehltnutí a šup na nástup pod Vežu pod Skokom. Cestu sme vybrali Prostriedkom veže.


Kristián mi opäť kradne prvú dĺžku. Ja ho striedam v druhej, ktorá sa začína miernym previštekom. Nedarí sa mi nad ním chytiť nič obstojné, tak si sadám do skoby. V hlave mi frčí - zničený „Team OS“. Potom si nadávam, prečo ťahám tieto „ambície“ do hôr a začínam si užívať, že verím skobe.


Preliezam previštek, pokračujem doľava, doprava a kadejako. Lano má také trenie, že jednou rukou si ťahám lano a druhou leziem. Aj by som povedala, že som netrafila cestu, ale nachádzam štand na starých skobách. Asi som teda dobre.


Predo mnou krásna platňa a Kristián mi ju dopraje. Opäť ťahám ja. Dáka zakladačka mi vypadáva a prichádza stres. Kristián ma posmelí ísť vyššie a objavujem opäť skobu. Och, koľko radosti. Štandujem pred poslednou dĺžkou. Kristián lezie tak rýchlo, že ledva stíham doberať. Poslednú dĺžku váhame. Viac ako traverz doprava nás láka špára kolmo nahor.


Žiaľ, špára je príliš mokrá a teda je to jasné. Lezenie poslednej dĺžky je celkom nepríjemné pre oboch. Prvý nemá takmer kde založiť a druhý má celkom slušný traverz. Výhodou teda je, že je to len za V+ a máme lezecky navrch. Do štandu doliezame s pomalým západom slniečka. Vrcholová foto a rýchlo dole.

A už len dole

Zostup je možný aj cez vrchol Veže a doľava traverzom do žľabu zo Sedla nad Skokom, my však volíme variant doprava cez Žľab pod Skokom. Na turistickom chodníku zdvihnem prvý telefonát a vypočujem si blahoprianie k narodeninám.

Zhrnutie

• Názov: Lezenie Mlynická dolina - Stena a Veža pod Skokom
• Lokalita: Vysoké Tatry, Mlynická dolina
• Trvanie: 11 hodín
• Nástupový bod: Štrbské Pleso parkovisko
• Typ: tradičné lezenie

Prvé lezenie

• Stena: Stena pod Skokom
• Cesta: Stredom Platne (prvá dĺžka z Nemorálneho tanca za V)
• Obtiažnosť: IV+
• Orientácia: západná
• Istenie: odvŕtané štandy, vlastné postupové istenia, občas nejaká skoba

Druhé lezenie

• Stena: Veža pod Skokom
• Cesta: Prostriedkom veže
• Obtiažnosť: VI- (s variantom poslednej dĺžky za V+)
• Orientácia: západná
• Istenie: štandy na skobách, vlastné postupové istenia, občas nejaká skoba

Pri lezení sme sa riadili novým návštevným poriadkom TANAP, kde sme si skontrolovali dátum uzávery a či je lokalita povolená.