Reportáž: Vysokohorský duatlon o cenu Žiarskej chaty 2024

Už 29. ročník pretekov, viac ako 130 pretekárov na štarte a „rýchla smrť” do kopca na bicykli aj behom až do Žiarskeho sedla.

Keď mi Veronika napísala, či nechcem ísť na duatlon v Žiarskej doline a následne napísať o tom reportáž, hovorím si, prečo nie. V živote som síce nesúťažil na bicykli (však tak to aj vyzeralo), ale behať behám, tak prečo to neskúsiť. A tak vznikla táto reportáž plná emócií, dojmov a osobných skúseností autora z jeho prvých duatlonových pretekov, ktoré boli nielen duatlonom, ale skôr by sa dali nazvať časovka do kopca v dvoch športoch.

Tento príbeh nie je len o mne, ale aj o Veronike a Viktorovi, ktorí ma na toto celé nahovorili. A ako to prebiehalo od registrácie až do cieľa, sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.

Niečo málo o pretekoch

Registrácia prebiehala prostredníctvom internetovej stránky pretekov a bola veľmi prehľadná a jednoduchá. Po vyplnení formulára mi prišiel mail s informáciami o platbe a bolo hotovo. Registrovať sa dalo ako jednotlivec alebo ako dvojica. Následne podľa ročníka narodenia som bol zaradený do danej kategórie. Ja som štartoval ako jednotlivec. Prezentácia bola možná v podvečer deň pred pretekmi alebo ráno pred pretekmi v kultúrnom dome v Smrečanoch.

Tu treba vyzdvihnúť perfektnú organizáciu od parkovania až po vysvetlenie všetkého počnúc číslom na bicykel, čipom na ľavú nohu, ponožkami ako darček, tričkom so štartovným číslom, na základe ktorého na konci dostanem bicykel z depa a v neposlednom rade lístkom na guláš/ „fizolačku“, kofolu či pivo a nápoj od Dr. Witt.

09:48 - môj štart

Parkujem auto v Smrečanoch pri kultúrnom dome a kráčam si po balíček. Cestou späť sa pozerám na pretekárov okolo, ako sa rozcvičujú, miešajú ionťáky a všetci vyzerajú tak profesionálne. Pýtam sa, naozaj som tu správne? Obúvam tretry a v tom mi zvoní telefón. Veronika: „Ak si v Smrečanoch, prosím, vyzdvihni aj naše balíčky, dostali sme defekt, budeme meškať.” Vyzúvam tretry a idem po balíčky.

Pripevňujem číslo na bicykel, dávam prilbu, tretry a balím veci do vreca s číslom 57, tie poputujú autom organizátora na Žiarsku chatu, kde si po bicykli prezujem tenisky a môžem si zobrať veci na beh. Prichádza Veronika a Viktor, a tak sa pripravujú, ideme sa rozjazdiť a pomaly sa presúvame na štart. Štartuje sa vo vlnách v trojiciach po minúte a ja štartujem o 09:48 a Viktor a Veronika spolu o 09:50.

Šport číslo 1. - bicykel

Pätnásť sekúnd do štartu zaznie z úst organizátora a ja zapínam hodinky a už len 3-2-1 štart. Zapínam tretry, samozrejme, SPD-čko štrajkuje, a to sme ešte len v úvode pretekov. Cítim cvak a už je dobre, chlapci v mojej vlne nasadili vysoké tempo a v prvej zákrute ich strácam, aj keď pred štartom hovoria, že sa budeme striedať, nevadí. Pozerám na hodinky - 34 km/h a hneď vedľa údaj o tepovej frekvencii s hodnotou 172 a rozmýšľam, či vážne dobre vidím, lebo to ešte nejdeme ani do kopca.

Nohy akosi neposlúchajú a po výdatnom bicykli sa im bežať do kopca nechce.

Trasa viedla od kultúrneho domu v Smrečanoch cez dedinu až na polia nad Smrečanmi. Následne na Žiarsky diel smer Dolinky cez asfaltovú cestu ponad salaš, krížom cez cestu, čo vedie na chatu Baranec a po zvážnici dole na cestu, čo vedie na Žiarsku chatu a potom už len hore asfaltkou na Žiarsku chatu.

Hneď prvý kopec ale ukázal, že borci tiež neudržia takéto tempo a pomaly ich dobieham. V ďalšom kopci ma ale dobieha číslo 72, čo je trošku demotivujúce, ale však, čo už. Kúsok pred výbehom na asfaltku ma dobieha Viktor a kričí: „Michal, pridaj! Poď!" A ja si hovorím, fúha, to bolo rýchle. A tak len šliapem a šliapem. Cesta na Žiarsku už bola do pohody - rozumej pomalá rýchlosť, ľahký prevod a vysoké tepy. Posledná zákruta a som tam.

Depo s menom Žiarska chata

Ako sa blížim k bráne, počujem krik - „57 sa blíži", a už na mňa máva členka organizačného tímu. Bicyklujem k nej a odopínam si tretry. Tenisky už nachystané a rýchlo všetko berie a pýta sa, či chcem vodu z bicykla. Odpovedám: „Pokoj, ja to nejdem vyhrať", a tak sa pokojne napijem, pričom sa ona strašne smeje.

Dávam prilbu a tretry do vreca a prepínam na hodinkách na trailový beh. Obieham okolo Žiarskej chaty a strácam sa v lese. Musím ale skonštatovať, že táto časť bola výborne zorganizovaná, žiadny chaos a príjemní ľudia.

Šport číslo 2. - beh

Beh vedie po značenom turistickom chodníku od Žiarskej chaty až do Žiarskeho sedla. Kúsok za Žiarskou chatou zisťujem, že tie nohy akosi neposlúchajú a po výdatnom bicykli sa im bežať do kopca nechce. A tak spomaľujem a po 1,5 kilometri sa mení beh na rýchlu chôdzu do kopca.

Slnko pečie a ja som si nezobral vodu. Predbieha ma Veronika, a tak sa za ňu pripájam a udržujem s ňou tempo. Spolu to ťaháme a na chvíľku ju striedam vo vedení, potom kúsok pred cieľom sa „hecne" a ešte sa rozbehne do cieľa.

Mišo, pridaj!

Blížim sa do cieľa a počujem, ako Viktor a organizátor kričí: „Michal, pridaj! Rozbehni sa, daj zo seba to posledné!" A tak som sa rozbehol a naozaj som skoro zo seba dal aj to posledné. Prebieham finálnou bránou a prichádza na mňa vlna eufórie a radosti. Krásne výhľady, parádne, aj keď teplé počasie, no už vyššie nemusím a som v cieli. Dostávam vodu od Viktora, vytešujem sa, že sme všetci traja dobehli zdraví a vysmiati.

Bol to zážitok

Cestou zo sedla k chate sa rozprávame a konštatujem, že to bol skvelý zážitok a som vďačný, že ma na toto zlomili. Preteky s rozumným množstvom pretekárov, skvelým organizačným tímom, super organizáciou a peknými trasami. Skončil som na 26. mieste vo svojej kategórii, čo je ale paráda, že Veronika skončila na 3. mieste medzi ženami!

Na chate dávame guláš a kofolu a čakáme na vyhodnotenie a potom už len dlhý preparádny zjazd až do Smrečian. Duatlon, vidíme sa v roku 2025!