Madeira – zelený raj uprostred Atlantiku (1. časť)

Nie nadarmo sa Madeire hovorí „Havaj Európy“. Je to naozaj tak? Poď sa o tom presvedčiť.

Pred rokom, po návšteve Azorských ostrovov, sme sa s manželom jednoznačne zhodli, že musíme ísť pozrieť aj „susednú“ Madeiru, ktorá je s Azormi neraz porovnávaná. Azory nás mimoriadne očarili, a tak sme túžili opäť vidieť niečo podobné.

Prešiel rok a my sme netrpezlivo sledovali ceny leteniek, ktoré sa však na daný dátum, ktorý bol pre nás fixný, pohybovali v príliš vysokých sumách (aj cez 400 €). Pomaličky sme začali upúšťať od myšlienky Madeiry cez jarné prázdniny.

Adrenalínové letisko

Asi 2 týždne pred prázdninami zrazu nabehli akciové letenky, neváhali sme a letenky sme ihneď kúpili. Obojsmerná letenka pre 1 osobu vyšla na nejakých cca 130 €! Skvelé! Bookli sme ubytko, zarezervovali auto a tešili sa na nové dobrodružstvo.

Madeira je známa svojím špecifických letiskom, na ktorom môžu pristávať len piloti so špeciálnym výcvikom. Kombinácia oceánu a blízkych hôr vytvára špeciálne mikroklimatické podmienky, a tak sa ľahko môže stať, že kvôli vetru či hmle pristaneš na Azoroch, Kanároch alebo sa vrátiš späť na pevninu. Naše pristátie bolo našťastie bez najmenších problémov a dokonca hladšie, než na iných letiskách.


Čakáme na dodávku, ktorá nás zavezie k požičovni áut, vyzdvihujeme kľúče a už brázdime madeirské cesty, ktoré sú mimoriadne kvalitné! Väčšina z nich vedie tunelmi, ktoré končia kruhovými objazdmi, ktoré ťa poväčšine nasmerujú do ďalšieho tunela. Takže priprav sa na to, že veľká časť cestovania bude pod zemou.

Útesy na privítanie

Hneď v prvý deň navštevujeme jeden z najvyšších útesov na svete, na ktorom sa nachádza známa presklená vyhliadka Cabo Girao, ktorá sa nad oceánom týči takmer 600 metrov! Odtiaľ smerujeme k ďalšej veľmi známej atrakcii na ostrove – k vodopádu Dos Anjos – ktorý padá priamo na cestu.


No zabrzdí nás zákazová značka a cesta, ktorá na prvý pohľad vyzerá, že autami už nie je využívaná. Nevadí, ideme sa pozrieť k útesom – výhľady nám okamžite vyrazia dych a nechápeme, ako je tu krásne!

Deň sa blíži ku koncu, a tak sa poberáme do mestečka Calheta, kde si dávame na večeru pizzu (nebola veľmi dobrá, a ani žiadna ďalšia, ktorú sme ochutnali, no zato ryby boli skvelé) a estepadu – tradičné madeirské hovädzie steaky napichnuté na kovovej tyči. Hneď si objednávam aj tradičný alkoholický nápoj poncha, ktorý je pripravovaný z rumu, medu a citrusov – je pomerne silný, no chutí skvelo!


Ubytovanie sme poriešili hotelom s raňajkami v mestečku Arco do Calheta. Ostrov nie je veľký, takže presun v rámci ubytovania sme neriešili a celý čas sme ostali na jednom mieste a odtiaľ autom cestovali, kam sa nám zachcelo.

Vodopády uprostred džungle

Každý deň sa niesol v znamení nejakej túry. Hneď na druhý deň sme sa vybrali za najznámejšími levadami – Levada das 25 fontes a Levada do Risco. Obe majú rovnaký počiatočný východiskový bod – parkovisko, z ktorého peši pokračujeme asfaltkou pomerne strmo dole.


Chodník sa potom vetví – jeden pokračuje k vodopádu Risco a druhý k 25 fontes. Navštevujeme postupne oba. Vodopád je naozaj obrovský, obdivujeme jeho viaceré kaskády a hlavne okolie, v ktorom sa nachádza – hustá nepriechodná džungľa. Cítime sa ako na úplne inom svetadiele, ako Európa to rozhodne nevyzerá.


Levada das 25 fontes je vodopád spolu s ďalšími mnohými maličkými vodopádikmi, ktoré tečú zovšadiaľ, preto aj ten názov. Vody máme na dnes dosť, celú cestu nám prší a je necelých 10 °C, takže využívame všetky vrstvy, ktoré tu so sebou máme.

Napriek nepriaznivým podmienkam je tu veľa ľudí (je február, neviem si úplne predstaviť, ako to tu vyzerá v lete). Na spiatočnej ceste si dopĺňame energiu maracujovým cheesecakom v Rabacale.

Magické severné pobrežie

Autom pokračujeme na sever a smerujeme k vyhliadke na ďalší vodopád – Veu da Noiva – ktorý padá priamo do oceána. Vyzerá ako z nejakého fantasy filmu. Neďaleko máme maličké mestečko alebo lepšie povedané dedinku Ribeira da Janela, ktorá je známa osamotenými útesmi v oceáne blízko pobrežia.

Oceán, dychberúce útesy, džungľa a samé vodopády - to je Madeira.

Vedie k nim kratučký tunel cez útes na pláži, z ktorého sa naskytá nádherný pohľad. Prechádzame sa popri pláži, no onedlho už utekáme naspäť do auta, pretože dážď naberá na intenzite a spúšťa sa poriadny lejak, takže dnes už len večera v podobe miestnej čerstvej ryby (netuším akej, dali sme na radu čašníka), ktorá bola vynikajúca! K tomu, samozrejme, nesmela chýbať poncha.


Mimochodom, cesta zo Seixalu smerom do Sao Vicente ponúka jeden z najkrajších výhľadov z auta! Určite to neprehliadneš!

Levady

Na tretí deň navštevujeme hneď zrána spomínaný vodopád Dos Anjos, ktorý je neďaleko nášho hotela. Po vodopáde nás čaká ďalšia túra – Levada do Rei. Je zaujímavé stále kráčať popri maličkých umelých kanálikoch, v ktorých prúdi voda. Celá Madeira je popretkávaná levadami (podľa ktorých dostali aj turistické trasy pomenovanie), aby Madeirčania dostali vodu z vlhkého severu ostrova na suchší juh.


Päťkilometrová levada opäť vedie džungľou, je tu podstatne menej ľudí a v jej závere je potrebné prejsť popod vodopád. No proste ďalší „obyčajný“ turistický deň.

Neplánovaná zastávka

Po túre smerujeme k vyhliadke – pre mňa jedna z najkrajších, ktorú sme na ostrove navštívili – Miradouro de Sao Cristovao. Po vystúpení z auta mi padá sánka zo scenérie – útesy, džungľa, vlny, oceán. Slovami ťažko opísať tú krásu. Všimli sme si, že útesom oproti vedie akýsi chodník, kontrolujem mapu a hneď sa presúvame.


Táto trasa bola úplne neplánovaná, no okolie sa nám tak zapáčilo, že sme sa rozhodli okamžite ju zaradiť do plánov a už aj vyrážame. Trasa má označenie CRB – Caminho Real a nájdeš ju severne od mestečka Boa Ventura.

Ide o krátku prechádzku, no opäť s úchvatnými výhľadmi – pred sebou búrlivý oceán, za chrbtom džungľa. S týmito výhľadmi si dávame aj pauzu na desiatu, vôbec sa nám odtiaľ nechce ísť.

Obhorený západ ostrova

Cestou na hotel sa zastavujeme v mestečku Seixal, kde obdivujeme čiernu piesočnú pláž s výhľadom opäť na útesy, oceán, džungľu a vodopád. Týmito slovami by som opísala celú Madeiru – oceán, dychberúce útesy, džungľa a samé vodopády! Naozaj všade, za domami, pri ceste, nad tunelmi, proste všade.

Vraciame sa západnou stranou ostrova, kde sme ešte neboli, ale nakoniec túto časť ostrova ani nejako extra nenavštívime – okolie je poriadne zdevastované požiarmi, ktoré tu minulý rok vyčíňali.

Najvyšší vrchol ostrova

Ďalší deň sa nesie opäť v znamení túry, tentokrát na Pico Ruivo. Nenechaj sa zmiasť, síce ideme na najvyšší vrchol, no náročná túra to rozhodne nie je. Parkovisko sa nachádza veľmi vysoko a nám po svojich stačí zdolať už asi iba 300 výškových metrov.

V polovici trasy sa nachádza aj chata, na ktorej máš možnosť sa občerstviť. Bola som veľmi milo prekvapená charakterom krajiny v týchto výškach, súvislé lesy sa tu už nenachádzajú, no zato tu rastú kríkové porasty a je tu zaujímavá červená pôda. Opäť nechýba výhľad na oceán, ktorý dopĺňajú „baránkové“ obláčiky pod nami.


Po necelej hodinke a pol stojíme na vrchole a hľadíme na ostré vrcholy v okolí. Charakter krajiny je tu značne odlišný oproti tomu, čo sme videli doteraz predchádzajúce dni. Môj pohľad smeruje na hrebeň pokračujúci k Pico do Areeiro. Trek medzi týmito dvoma vrcholmi vraj patrí medzi najkrajšie na ostrove – to však nezistíme, chodník je uzavretý z dôvodu požiarov a následných zosuvov pôdy.

Farebné domčeky a typické jedlo

Naše kroky po túre povedú do mestečka Santana, kde sa nachádzajú typické madeirské farebné domčeky, sú krásne, no sú tu asi len štyri. V miestnom bufete ochutnávam môj vytúžený tradičný pokrm – Bolo de caco – chlebík s cesnakovým maslom, tu bol konkrétne podávaný s hovädzím mäsom, bohužiaľ, ale k tomu o chvíľu.


Neďaleko sa nachádza pekná vyhliadka Vereda dos Balcoes – 1,5 km krátka prechádzka s nulovým prevýšením zakončená krásnou vyhliadkou – no prichádzame do totálneho mlieka a nevidíme absolútne nič, nevadí, aj také dni sú na Madeire (my sme ich našťastie veľa nemali).


Počas túry som začala pociťovať bolesť brucha, vravím si, to nič nebude, veď z „cudzích“ jedál mi občas zvykne byť trochu ťažko. K večeru ideme ešte pozrieť mestečko Porto da Cruz a tu sa to láme... v tejto chvíli viem, že je zle. Dúfam, že sa mi po prvom zvracaní uľaví a bolesti prejdú.

Ako dopadli moje žalúdočné problémy? Bola to len chvíľková nevoľnosť? A ako pokračoval roadtrip po Madeire, čo všetko sme ešte stihli vidieť? O tom si povieme nabudúce.