Madeira – zelený raj uprostred Atlantiku (2. časť)

Ako pokračovalo naše objavovanie ostrova a ako dopadli moje problémy?

V predchádzajúcom článku sme prišli objavovať Madeiru, ktorá nám vyrazila dych, no skvelú dovolenku mi prekazila otrava jedlom. Ako to teda dopadlo?

Moje nádeje, že sa mi po jednom zvracaní uľaví, boli žiaľ márne. Nebudem zachádzať do detailov, no cesta autom z Porto da Cruz na hotel (paradoxne sme boli asi na najvzdialenejšom mieste od hotela) cez spomínané tunely bola jedna z najdlhších v mojom živote... ako inak, než s igelitkou v ruke, lebo tunely…

Otrava jedlom

Mäso bolo očividne staré, pokazené... neviem, čo s ním bolo, ale to, čo nasledovalo potom, som ešte nezažila. Zvracanie nemalo konca... dehydrovaná a vyčerpaná som sa z postele nepostavila nasledujúcich 24 hodín!

Bolesti brucha boli príšerné a smäd, ktorý som pociťovala, ani nevravím! Zvracanie nejakým zázrakom po niekoľkých hodinách prestalo, no poriadne som nejedla ešte asi 2 – 3 dni a trávenie som dávala dokopy ešte dlho po príchode domov! Moje vytúžené madeirské jedlo, na ktorého ochutnávku som sa tešila už doma, ma totálne položilo. Ach…

Vavrínové lesy a (ne)kúpanie sa

Po dvoch dňoch som bola odhodlaná ísť ďalej objavovať krásy ostrova – no museli sme zvoliť jednoduchší program bez akejkoľvek túry – cítila som, že som ešte slabá a brucho ma tiež ešte stále dosť bolelo.

Šli sme sa teda len trochu poprechádzať na planinu Fanal, ktorá je známa svojimi starými vavrínovými stromami, ktoré vyzerajú ako z inej doby. Často sa tu vyskytuje hmla, ktorá dodáva tomuto miestu ešte väčšie čaro, my však máme úplné azúrko.

Atlantik je tu poriadne búrlivý a miesta, kde sa dá kúpať, sú oddelené od šíreho oceánu.

Po Fanale nasleduje ďalšia oddychová aktivita – kúpanie v prírodných sopečných bazénikoch v oceáne, ale cestou sa ešte zastavujeme pri vyhliadke, ktorú sme z auta zahliadli. Po príchode do Porto Moniz nám je hneď jasné, že tu sa dnes určite neokúpeme.


Vlny dosahovali niekoľko metrov, dokonca boli kvôli tomu aj uzatvorené časti promenády, ktoré boli dosť vysoko nad oceánom. Z bazénikov boli rozdivočené vody, do ktorých by sme vkročili len raz... Ale vizuálne divadlo to bolo teda poriadne! Nevedeli sme odtrhnúť zrak od búrlivého oceánu. Vyzeralo to úchvatne! Strávili sme tu minimálne hodinu chodením hore-dole a hľadaním najlepšieho miesta na pozorovanie vĺn.

Plávanie v Atlantiku

No z nášho kúpania nič, ideme teda skúsiť šťastie do Seixalu, ktorý sme si už raz pozreli. Po príchode vidíme ľudí vo vode, super, ideme na to. Voda bola poriadne osviežujúca, mala nejakých 17 °C, rozmýšľala som, či idem celá. Ani som sa poriadne nestihla zamyslieť... stačila prvá vlna a bola som mokrá komplet od hlavy až po päty.


Na pohľad sa nezdalo, ale aj tu mali vlny silu, takže bolo treba byť opatrný. Celkovo je kúpanie najmä v období zimných mesiacov otázne. Nie kvôli tomu, že by tu bola zima, to rozhodne nie, no problémom sú spomínané vlny.

Atlantik je tu poriadne búrlivý a miesta, kde sa dá kúpať, sú väčšinou nejako ohradené alebo oddelené od šíreho oceánu. No niekedy nestačí ani to a poriadne to burcuje aj v oddelených kúpacích bazénikoch.

Vyhliadka po druhýkrát

Po kúpaní na sopečnej pláži nám do konca dňa ešte zostával nejaký čas, tak sme sa rozhodli, že si zopakujeme vyhliadku Vereda dos Balcoes – tentokrát sa nám už odmenila krásnym výhľadom do okolitých dolín. Navyše tým, že už bol pokročilý čas, boli tu asi len traja ľudia.

Večera sa pre mňa nekonala, už druhý deň som bola len na suchároch a piškótach, hm, a tak som sa tešila na miestnu gastronómiu…


Predposledný deň sa niesol už opäť v znamení túry, i keď som si nebola úplne istá, či to zvládnem, snáď áno. Vpred ma hnalo to, že išlo o trek, na ktorý som sa veľmi tešila už doma pri plánovaní.

Úplne iná krajina

Vereda da Ponta de Sao Lourenco ťa zavedie na najvýchodnejší cíp ostrova, ktorý tvorí dlhý útesový výbežok. Po príchode sa cítim, akoby sme prišli na úplne iný ostrov – žiadne lesy, žiadna džungľa, len akási pustatina tiahnuca sa polostrovom. Je to iba tri km tam a tri naspäť, no slnko nás dnes poriadne vyšťavilo! A po predchádzajúcich „divokých“ dňoch už dupľom.


Nejeden návštevník mal po tomto treku nábeh na úpal. Slnko neúprosne pálilo a počas 3 - 4 h sa nebolo absolútne kam schovať. No výhľady, ktoré nás tu čakali, stáli za to! Opäť sa budem opakovať, útesy, vlny, oceán... tieto scenérie boli všade a zároveň boli tak výnimočné!

Na jeden z najvyšších vrcholov na Madeire sa paradoxne dostaneš autom!

Záver treku bol po zaujímavom exponovanom červenom teréne. Na najvyššom cípe sa nám naskytol pohľad na pokračovanie najvýchodnejšieho cípu, no ďalej to už peši nešlo, takže otočka a naspäť. Počas celej cesty sme sa míňali s množstvom turistov, ktorých tu bolo viac než v iných lokalitách.

Strmo dole

Inokedy prechádzka, no dnes to bola pre mňa vyčerpávajúca túra, takže pokračujeme už len nenáročnými lokalitami. Socha Krista – Cristo Rei so schodami, ktoré akoby viedli priamo do oceánu a jedna z najstrmších lanoviek na svete – Faja dos Padres. Je naozaj taká strmá? Je, a veľmi!


Lanovka nás dopravila z obrovského útesu až na jeho samé dno, kde sa nachádzajú nejaké malé polia a zopár starých domčekov. Bol zaujímavý pocit prechádzať sa pod obrovským útesom, na ktorý sa dá vrátiť naspäť iba lanovkou, iná cesta sem nevedie.


Poprechádzali sme sa pomedzi banánovníky a v jedinej reštaurácii, ktorá sa tu nachádza, sme si dali cheesecake (ja som viac-menej len ochutnala, nechcela som nič riskovať). Opäť sme obdivovali obrovský vodopád smerujúci do oceánu.

Koniec hladovky a Ponta do Sol

Na záver dňa nás čakalo mestečko Ponta do Sol a západ slnka. Ak navštíviť nejaké mestečko na ostrove, tak určite toto! Scenéria s okolím bola ako vystrihnutá z pohľadnice. Opäť vlny, opäť oceán a opäť útesy. Už to začína znieť gýčovo...


Po troch dňoch „hladovky“ som sa odvážila dať si normálne jedlo, pretože hlad už bol neúnosný, ale odvážila som sa len na kuracinu s ryžou.

Východ slnka a bohatá flóra v hlavnom meste na záver

Čakal nás posledný deň na Madeire. Zakončili sme ho východom slnka na Pico do Areeiro. Ide o jeden z najvyšších vrcholov na Madeire, ale paradoxne sa dostaneš až na vrchol autom! My sme východ skoro nestihli kvôli navigačke, ktorá sa rozhodla navigovať nás uličkami, ktorými by ledva prešiel pešiak.


Na vrchole sa nachádza veľký meteorologický radar, ktorý je kľúčový pre predpoveď počasia na ostrove a takisto je tu aj radar pre účely NATO. Z Pico do Areeiro sme prešli asi 2-kilometrový úsek z trasy Pico do Areeiro – Pico Ruivo, no ďalej sa už ísť nedalo kvôli uzávere. Škoda, vyzerá, že to bude poriadne zážitková cesta, ale nič pre ľudí so strachom z výšok. O dôvod viac sa sem vrátiť.

Poobede sme už odlietali, takže naše kroky viedli už len do botanickej záhrady Jardim Monte Palace v hlavnom meste Funchal. Popretkávané chodníčky pomedzi obrovské „papraďostromy“, potôčiky, vodopádiky, nádherné kvety, nádych Ázie – botanická záhrada bola úchvatná a zakončila náš týždňový pobyt na Madeire.

Neplánovať do detailov

Návštevu Madeiry sme poňali naším obľúbeným štýlom – roadtripom – ktorým sme už precestovali viaceré destinácie (napr. Azory, Dolomity, Slovinsko či viackrát našu rodnú krajinu). Ak máš chuť poňať to celé peším prechodom alebo behom, inšpirovať sa môžeš týmto článkom.

Plánovanie jednotlivých dní prebiehalo „za jazdy“. Vopred som mala len spísané miesta, ktoré chceme vidieť, ale vyskladali sme to až v daný deň (alebo večer predtým) podľa počasia a podľa podmienok.


Počasie je tu veľmi premenlivé, chvíľu páli slnko, je horúco a vzápätí sa priženie nejaký mrak, z ktorého rýchlo začne mrholiť alebo pršať. No výdatný dážď sme mali len v prvý deň, potom keď aj nejaký prišiel, tak až večer alebo v noci.

Ostrov pre každého turistu a milovníka prírody

Madeira je určite turistický ostrov, takže pokiaľ sa sem chystáš a máš turistické vybavenie (najmä oblečenie a obuv), ber ho so sebou! Budeš zaň na ostrove veľmi vďačný. Obzvlášť niečo do dažďa a vetra.

Čo sa týka topánok, netreba nič špeciálne, úplne postačia nízke turistické topánky alebo trailové botasky.

Navigácia, appky

Pred návštevou Madeiry som počula o tom, že bežne používané navigačky ako mapy.cz alebo google maps tu majú problém, nechcelo sa mi tomu veľmi veriť, no je to naozaj tak! Priamo na ostrove som teda sťahovala ďalšiu aplikáciu – maps.me a najmä na cestách sme fungovali prevažne na nej.

No ani tá nebola 100-percentná, takže občas sme fungovali na všetkých troch appkách. Pri turistikách sa mi ale lepšie pracovalo s mapy.cz, ktorú bežne používam aj u nás.


Čo dodať na záver, fotky hovoria za všetko (a to sú „len“ fotky)... Madeira je raj na zemi schovaný uprostred Atlantiku a právom je označovaná ako „Havaj Európy“. Bola som tu prvýkrát, no rozhodne nie posledný! A čo bolo teda krajšie? Madeira či Azory? O tom niekedy nabudúce.