Skitouring na ľadovec Dachstein

Rakúska národná skialpová túra na Dachsteine - krajinársky veľkolepá, technicky nenáročná, fyzicky vyčerpávajúca.

Čo mi o tejto túre povie ChatGPT? „Národná skialpová túra na Dachsteine (Dachstein Überquerung - Österreichs National Skitour), často označovaná ako Dachstein Crossing alebo Österreichische National-Skitour, je klasickou diaľkovou lyžiarskou prechodovou trasou v Alpách. Táto trasa prechádza masívom Dachstein od juhu na sever, ponúkajúc úchvatné výhľady na UNESCO prírodné a kultúrne dedičstvo Dachstein. Je považovaná za technicky jednoduchú, čo ju robí prístupnou pre širšie spektrum lyžiarov.

Trasa začína na stanici lanovky Dachstein-Seilbahn na Hunerkogeli (2 700 m), ktorá je prístupná z mesta Ramsau am Dachstein a končí na zjazdovke do Obertraunu pri jazere Hallstatt. Celková dĺžka trasy je približne 16 km a trvá približne 4,5 hodiny.“

Niečo viac sa dá dozvedieť tiež na tomto odkaze.

Plánovanie trasy

Hm, takže lanovkou sa vyveziem od Schladmingu strmo hore okolo južnej steny Dachsteinu a potom sa spustím dole na severné úpätie kopca. To vyzerá jednoducho, až na to, že by som bol na inej strane hory, ako mám auto. Skúsim to trošku preinačiť.

Začnem na severe v Obertraune, vyveziem sa prvou lanovkou na Krippenstein, vyšliapem smerom na juh na Hunerkogel a spustím sa dole po národnej skialpovej túre. To znie lepšie a hlavne je to od auta k autu. Jedna schéma je lepšia ako tisíc slov a jeden záznam trasy na kvalitnom mapovom podklade je ešte lepší.

Príjazd do Obertraunu

Ako sa autom presúvam okolo malebného Hallstattského jazera, postupne sa predo mnou vynára mohutná skalná stena s dominantným vrcholom Krippenstein (2 108 m n. m.). Jeho vrchol je vstupnou bránou na planiny Dachsteinu a zároveň magnetom pre lyžiarov.

Okrem lyžiarskeho strediska je pod vrcholom vyhliadková plošina Päť prstov pre tých, ktorí sa neboja pozrieť do priepasti, kaplnka Heilbron a tiež je tu križovatka turistických trás pre vyznávačov jedinečných výhľadov. Napríklad Heilbronner Rundwanderweg je okružný turistický chodník cez náhornú krasovú krajinu, ktorý vedie okolo ponorov a závrtov a ponúka nezabudnuteľné scénické výhľady – veď prevýšenie hory od hladiny Hallstattského jazera je 1 600 metrov.


V Obertraune zaparkujem auto na bezplatnom (sic!) parkovisku údolnej stanice lanovky Dachstein Krippensteinbahn. Prvá lanovka vyráža už o 8:30, no ranné tempo mi dnes veľmi nevyšlo. Kupujem si jednosmerný lístok len po stanicu Bergstation Krippenstein (cena 30,9 €) a na vrchol sa cez jednu medzistanicu a dva piliere dostávam až okolo trištvrte na desať.

Z výšky sledujem, ako sa mestečko Hallstatt utápa v rannom tieni, zatiaľ čo sa planiny a vrcholy Dachsteinu kúpu v zlatistom rannom svetle. Teplota je príjemných - 5 °C, ideálne podmienky na skialpovú (či skitouringovú?) túru.

Zjazd do Station Gjaid

Na druhú stranu kopca sa priamo smerom na masív Dachsteinu spúšťa dole stará žltá malebná kabínová lanovka Krippensteinbahn 3. Poriadne si do očí zafixujem orientačné body trasy, ktorú mám pred sebou ako na dlani. Nasadzujem lyže a púšťam sa dolu modrou zjazdovkou 1a.

Často sa treba spustiť do jamy a opäť vyjsť na planinu.

Sneh pod nohami je ešte stále tvrdý menčester, ranný chlad si drží svoju moc. Jemné oblúky ma vedú cez zasnežené svahy, ktoré sú skoro prázdne – väčšina lyžiarov ešte len prichádza. Po niekoľkých minútach sa blížim k údolnej stanici s nevysloviteľným menom „Station Gjaid“, kde zjazd končí (čas 10:10, výška 1 775 m n. m.).

Príjemný je bezplatný, takmer „kinder“ vlek, cez malý kopček stojaci v ceste. Tu si dávam krátku pauzu, zhlboka sa nadýchnem horského vzduchu a s rutinou skúseného skialpinistu nalepím pásy. (Tým som chcel povedať, že jeden z pásov sa mi zlepil a horko-ťažko som ho odtrhol od samého seba.)

Výstup cez Oberfeld a krasovú planinu

Prvé, na čo sa teraz treba sústrediť, je budova kasární, ktorá tvorí v tejto časti hlavný orientačný bod. Lyžiarske stopy sa tu rozbiehajú a zase spájajú ako pavučina, ale podstatné je obísť budovu tesne sprava. Kasárne slúžili v minulosti rakúskej armáde na výcvik v horských podmienkach. Nezdá sa, že by dnes boli intenzívne využívané. Ale niektoré okenice sú otvorené a sneh v okolí budovy je odhrnutý.


Za kasárňami sa stopa začína pozvoľne dvíhať. Nasleduje rozsiahla krasová planina posiata závrtmi a prepadlinami. Cesta síce stúpa v zásade stále hore, no často sa treba spustiť do jamy a opäť vyjsť na planinu. Stopy sa po každom snežení menia a rozchádzajú, a tak vzniká dosť neprehľadná pavučina chodníčkov.

Za pekného počasia sa treba držať v smere výrazného štítu Koppenkarstein, ktorý sa vždy v príhodnú chvíľu vynorí spoza nejakého hrbu. Existuje veľmi pekná mapová stránka freemap.sk, kde sa dá na kvalitnom mapovom podklade (po prihlásení!) zapnúť vrstva „Strava heatmap“. Je to skvelá pomôcka najmä pri plánovaní výstupu či výjazdu.


Naša pavučina lyžiarskych stôp ukazuje potenciálne kritický problém tejto časti výstupu a tým je jeho neprehľadnosť. To, čo je za pekného počasia parádnym výletom, sa môže rýchlo zmeniť. Vietor na otvorenej planine môže dosahovať skutočne neobvyklé rýchlosti. Ak sa pridá hmla či sneženie a zmazané stopy, tak turista môže mať vážny problém.

Laná, káble, stanice a značky pre pilotov na hrane protiľahlej steny vytvárajú zvláštnu atmosféru.

Pri nedostatku orientačných bodov a topológii planiny sa nedá určiť smer, terén neposkytuje úkryt a tyčové značenie je riedke. V prípade zmeny počasia je viac ako nevyhnutné vrátiť sa späť podľa predom naklikanej trasy v GPS navigácii. Pod vrcholom Moderstein (2197 m n. m.) je osamotená drevená búda. Nie je jasné, či je otvorená, no od hlavnej stopy si k nej treba vystúpať asi sto výškových metrov, a tak to ani nejdem skúmať. Keď sa otočím dozadu, vidím v diaľke hlboko dole slávnu Ewige Wand – MTB-čkári vedia.

Na každý pád si tu dávam krátky odpočinok a doplním kalórie (čas 11:50, výška 2 046 m n. m.), pretože onedlho sa trasa stáča ostro doprava a začína strmší výšľap. V strmine sa rozptýlené stopy opäť spájajú do jednej. Po prekonaní prvého prahu sa otvára impozantný kotol, ktorého dno je nižšie aj o hádam sto výškových metrov – našťastie sa obchádza malebným traverzom.


Čoskoro prichádzam k druhému prahu, na vrchole ktorého je búda Postenhütte Mitterstein, fixovaná lanami ku skale (čas 13:08, výška 2 350 m n. m.). Neviem, či je vôbec verejnosti prístupná. Je zatvorená, no slúži ako dôležitý orientačný bod.

Tu sa trasa delí – šikmý zjazd popod búdu vedie dole k sedačke, kým druhá možnosť stúpa ponad búdu a pokračuje dlhým traverzom južnými svahmi Mittersteinu a Gjaidsteinu.


Pri dôkladnejšom pohľade sa dá naproti v tieni steny rozpoznať perina ľadovca. Dachsteinský ľadovec je prakticky nehybný, vďaka čomu nie je rozrytý nebezpečnými trhlinami. Pohyb po ňom je príjemný a nenáročný.

Zhora dobre vidieť, že sedačka nepremáva, aj keď zjazdovka je upravená, a tak sa vyberám traverzom ponad búdu. Škoda, mohol som si ušetriť dobrých tristo výškových metrov stúpania. A pravdupovediac, celkom by sa mi to hodilo. Po troch hodinách prakticky nepretržitého postupu sa objavujú prvé známky únavy (ach jaj, už odbila trinásta hodina, poďme, poďme).

Horný traverzový variant môže byť potenciálne nebezpečný pri zhoršenej lavínovej situácii alebo nepríjemný na jar, keď sa ukazujú vytopené skalné rebierka. Ale dnes je to celkom fajn, až na jedno-dve nepríjemnejšie miesta. Raz dokonca musím na strmej hrane zhodiť lyže.

Vstup na ľadovec a finálny výšľap

Pokračujem traverzom a vo výške 2 520 m n. m. vstupujem na samotný ľadovec. Oblasť pôsobí industriálne – laná, elektrické káble, stanice a značky pre pilotov na hrane protiľahlej steny vytvárajú zvláštnu atmosféru. Okrem zjazdoviek sú tu aj bežkárske trate Ramzauerloipe a Hallstätterloipe.

Vidím, že spomínaná sedačka je v rekonštrukcii a aj teraz, skoro na konci marca, tu veselo vrčia dva bagre. A kotvový vlek, ktorý v minulosti ťahal lyžiarov až hore k stanici veľkej lanovky, zmizol úplne. Pre koho a prečo sú teda zjazdovky upravené?

V sedle

Cesta vrcholí v sedle medzi Hunerkogel a Gjaidsteinsattel (2 653 m n. m., čas 14:40), kde začína populárna Dachsteinüberquerung. V okolí hornej stanice lanovky na Dachstein, známej ako Hunerkogel (2 687 m n. m.), nájdete viacero zaujímavých atrakcií:

• Reštaurácia v stanici lanovky (ľudí nevidím, dolina ako vymretá, bude otvorená, nebude?).
• Visutý most a Skywalk Dachstein sa klenie nad 400 metrov hlbokou priepasťou a ponúka panoramatické výhľady.
• Schody nikam s vyhliadkou do impozantnej južnej steny.​
• Ľadový palác priamo v hlbinách ľadovca.

Kde nemôže ratrak, musí skialpinista.

Nuž, ale času je málo, jednu horalku, jedno jablko a pol litra vody ešte mám, tak atrakcie idú bokom a ja pokračujem ďalej. Som vlastne na začiatku „Skitour Dachsteinüberquerung“ a podľa overených internetových informácií ma čaká ešte 4 a pol hodiny jazdy, nejazdy.

Zo sedla zvyčajne vedie stopa od ratraku až dole na chatu Gaidalm, blízko miesta, kde som prvýkrát nalepil pásy. A parádna cesta je tu aj dnes. Nateraz však pásy dole nedávam, zveziem sa po miernom svahu ako na bežkách asi 500 metrov, potom nasleduje rovina a záverečný výstup asi 150 výškových metrov ku chate Seethalerhütte.


Stojím na najvyššom mieste dnešného výletu vo výške 2 720 m n. m., čas ukazuje neúprosných 15:15 a predo mnou ešte celý zjazd až do Obertranu. Áno, ten 4,5-hodinový, musím sa poponáhľať!

Oplatí sa však ešte zájsť skoro až k Seethalerhütte (zjavne zatvorená, či?) a prejsť na hranu hrebeňa pod vežu Dachsteinu, kde sa otvára pohľad do jeho kolmých južných stien. Fotím priepasť s nasadením života , ale mobil držím tak šikovne, že exponujem hlavne vlastné prsty.

Kúsok ďalej sa ľadovec dvíha vysoko hore severnou stenou až k záverečnej ferrate na vrchol Hoher Dachstein, no v zime je to len pre skúsených horolezcov s kompletným lezeckým vybavením a dostatkom času.

Zjazd cez ľadovec a prechod dna doliny

Pásy idú dole, zapínam lyžiarky a púšťam sa dolu. Jazdím striedavo v ratrakovej stope alebo si „rochním“ v prašane v tieni severných stien Dachsteinu a Hohes Kreuz. Je to rozprávka, zážitok a odmena v jednom. Čistota prostredia, farieb a tvarov sú dychberúce. Úplne zabúdam na fotodokumentáciu. Ľadovec sa končí pri nunataku Schöberl (2 426 m n. m.). Ratraková stopa ide ešte nižšie až po odbočku na chatu Simonyhütte a dosť.


V priemernej zime je na planine niekoľko metrov snehu a ratraková stopa je pretiahnutá až po zjazdovky pod Krippensteinom. Ale táto zima je taká, aká je a aj tu je snehu len tak okolo jedného metra. Príliš málo na to, aby ratrak zdolal strmé schody či preklenul pár metrov hlboké závrty. Ešte o kilometer ďalej a pár sto výškových metrov nižšie už sú len kosodrevinové polia.

Kde nemôže ratrak, musí skialpinista. Nasleduje čistý freeride. Bohužiaľ, prašan ostal hore a tu sa jazdí po snehu, ktorý cez deň zmäkol, bol rozjazdený a k večeru poriadne primrzol (je 16:10, výška 2 180 m n. m., netreba podliehať panike, ďalej sa ísť musí!). Tak presne takto to nemám rád.

A ešte k tomu na záver po prakticky nepretržitých šiestich hodinách šliapania a jazdenia. A ešte k tomu dosť strmo dole. Ale frflať sa nemá. Dalo by sa ešte traverzovať k Simonyhütte, ktorá je otvorená a vábi možnosťou občerstvenia. No čas ma ozaj tlačí a hodne strmý zjazd z chaty sa mi aj s ohľadom na nedostatok snehu nepozdáva.

Jazdím teda dole po krátkych úsekoch až prídem na menej sklonenú časť, kde mám pocit, že problémy končia. Len sa neviem presne rozhodnúť, kadiaľ ďalej. Pomaly treba v pravom uhle odbočiť doprava a veľa stôp tam skutočne aj smeruje. Ale mám podozrenie, že zapadnú do obrovského kotla, sledujúc chodník Wanderweg 650. No a škriabať sa z toho kotla von, o niekoľko kilometrov ďalej na jeho druhej strane je to, po čom ozaj netúžim.

Situácia je komplikovaná aj preto, že z kosovky mi trčí iba hlava a pomedzi ostrovčeky porastu sa vinie sieť lyžiarskych stôp kade-tade. Nakoniec sa ako-tak držím predom vyklikanej trasy, importovanej do apky Mapy.cz. Ešte raz veľká vďaka za freemap.sk a v nej vrstve „Strava heatmap“.

Potom sa všetky stopy zlejú do jednej a situácia je o čosi prehľadnejšia (čas 16:50, výška 1 992 m n. m.). V iné roky tadiaľ vedie pomerne rovná ratraková stopa, kde sa dá v zjazde rozbehnúť, s trochou odvahy dosť na to, aby sa dalo vyviezť v nasledujúcom protisvahu čo najvyššie.

Dnes je to krkolomné spúšťanie sa po zvyškoch ľadu pomedzi kosodrevinu a balvany do všelijakých jám, z ktorých sa potom treba štverať často aj s lyžami v ruke. Ale frflať sa nemá, lebo nikdy nie je tak zle...


Zdá sa mi to ako večnosť a stojí ma to posledné sily, ale konečne je to za mnou. Momentálne mám pocit, že prechod dna doliny bol dnes tým najnáročnejším úsekom. Drina sa končí, keď sa konečne dostávam na chatu Gaid Alm (čas 17:30, výška 1 740 m n. m.), kde mi už neostávajú sily ani na fotenie, ani na tých pár schodov na pivo.

Od chaty sa potiahnem ďalším „kinder“ vlekom (dobrovoľné vstupné) na malý vŕšok. Odtiaľ sa dá korčuľovať do mierneho briežka, podmienka je dostatok síl. Ja dávam lyže dole a presúvam sa pešo k miestu, kde som ráno lepil pásy. Konečneeee! Odtiaľ už fakt len dole.

Napájam sa na červenú zjazdovku 1b s čerstvým menčestrom a pokračujem zjazdovkou 1c s rozjazdeným primrznutým firnom. Zjazdovka parádna – dlhá a miestami strmá. Nad hlavou trčí Krippenstein, na jeho vrcholovej hrane vidím vyhliadku Päť prstov.

Často stojím, fotím a vychutnávam si večerné ticho (v skutočnosti mám toho plné kecky a musím pravidelne oddychovať ). Obe zjazdovky majú dokopy dĺžku 6,3 km a prevýšenie, vlastne preníženie 1,2 km a končia priamo pri aute (čas 18:00, výška 609 m n. m.). Už sa teším na poriadnu večeru.

Odporúčania

• Trasa je vhodná pre každého hobíka, ktorý má v sezóne už čosi našliapané. Je potrebné mať so sebou dostatok potravín a tekutín. V prvej polovici túry nie je žiadna možnosť doplniť si ani jedno, ani druhé. V druhej polovici už neostáva čas na príjemné posedenie na chate.
• Túra sa dá rozdeliť na dva dni s ubytovaním na chatách Seethalerhütte alebo Simonyhütte. Prípadne na chatách Weisberghaus (so zachádzkou) a Gjaid Alm, ale tie sú z pohľadu časového rozvrhu nepraktické. Možnosti ubytovania odporúčam predom overiť a dohodnúť.
• Lístok na Krippenstein sa dá kúpiť aj online, potom je lacnejší ako na pokladni. Mne sa to nepodarilo, ak niekto viete ako na to, dajte info do komentárov, prosím.
• Správne oblečenie je základ, pričom treba myslieť aj na prípadnú zmenu počasia. Tmavé okuliare s poriadnym UV faktorom sú úplne nevyhnutné. Na zjazd dole sa pre zmenu hodia klasické lyžiarske okuliare. Opaľovací krém, najlepšie s faktorom 50, nám po návrate zabezpečí príjemný spánok.
• Z vybavenia stačia lyže, pásy, paličky a lyžiarky. Haršajzne snáď len pre istotu. Ľadovec je bezpečný, na pohyb po ňom netreba žiadne špeciálne vybavenie.
• Počasie je kľúčové. Planiny sú rozsiahle, bez možnosti úkrytu. V prípade vetra a/alebo hmly je akútna hrozba straty nielen orientácie, ale aj celého človeka. Trasa sa dá odporučiť len za excelentného počasia. Určite si prever snehové a lavínové podmienky.
• A nezabudnúť na vhodné poistenie!

Zhrnutie

• Dĺžka: 32,8 km (od nalepenia pásov)
• Nastúpané prevýšenie: 1 240 m (bez lanoviek)
• Čistý čas pohybu od nalepenia pásov: 7 hod. 15 min.
• Celkový čas od nalepenia pásov: 7 hod. 45 min.
• Celkový čas od zaparkovania po návrat k autu: cca 9 hodín
• Náročnosť: technická náročnosť je nízka, avšak vyžaduje sa veľmi dobrá fyzická kondícia
• Mapka/GPX: sekcia Aktivity